Na spacákoch boli ráno litre a litre vody. Ešusom som to naberal a vylievat von ešte počas noci. Voda sa nich držala naozaj ako vo vedre!
Ešte sa vyžadoval malý chirurgický zákrok, pretože po tom pyrenejskom zostupe moje koleno odmietlo pokračovať. Jedna bandáž to ale vyriešila a keď protesty nepomáhali, keďže bolo potrebné krájať ešte zo 700 kilometrového koláča, rozhodnutie že pokračujeme, bolo na svete.
Pobaliť stany - na figu sa večer vyberali a sušili - ale kto z nás to mohol vedieť, opäť len vodou zapiť hlad - táto stravovacia stratégia sa potom prejavila v desiatich kilogramoch, co sme každý stratili, kým sme došli domov (mimochodom, máme účinný návod na zaručené chudnutie). Len sa správne zorientovať, lebo každý dvakrát prejdený meter človeka mrzí a okolo desiatej (uznávam, že trochu neskoro, ale komu by sa do tej vody chcelo) sme vypochodovali z deravého prístrešku. Do Larrasoana ostavalo asi 5 km, niečo pod jednu hodinku.
Do mesta sa potom vchádzalo starým mostom vedúcim ponad rieku. Inač, to je dosť podstatný fakt, že 'ponad rieku', pretože väčšina ďalších mostov stála len tak, na suchu - napríklad aj na detskom ihrisku.
Trochu omrknúť Larrasoana - to si brat, ako architekt, nemohol predsa nechaťújsť. Ešte sme sa pokúsili uloviť ďalšiu pečiatku do naších Credential, ale...
Opäť ten istý problém, okolo obeda takmer všetko zatvorené a tak nebolo v podstate jediného človeka, ktorého by sme v meste stretli.
Tak sme to priamo hladní namierili na Pamplonu - podľa mapky rozhodne mesto veľkého formátu a podľa podľa mojích prepočtov určite aj mesto so supermarketom. Takže vidina skorého obeda (tak za 12 kilometrov a dve hodinky) nás hnala vpred.
Prvykrát sme sa tak dostali na dlhšiu dobu na úroveň cesty. A bolo zaujímavé sledovať šoférov. Niektorí pribrzdili, zablikali svetlami, iní trúbili ešte boli kilometer ďaleko, mávali z okna, ... Človek by neveril, koľkými spôsobmi sa dá pozdraviť pútnik na ceste.
Medzičasom, trochu energie dodali cukríky...
...aj chvíľka oddychu pod mostom (teda nie veľmi romantické miesto, ale suché určite)...
...ale aj pohľad vpred a istota, že tam niekde to už je, spravili svoje!
Do mestečka Zurian, vpodstate niečo ako predmestie Pamplony, opäť po starom kamennom moste...
To bolo vlastne aj jedinýkrát, keď sme pod mostom videli to, čo sa tam riadne očakáva - poriadnú rozbúrenú rieku. Odvtedy sme rieky pri pohľade z mosta rozdeľovali do troch kategórii. Prvá, " tu keď spadneme, sa utopíme " - to bola hlboká a hlavne divoká voda, druhá " tu keď spadneme, tak zmokneme " - to bolo hlboké, ale tiché ako akvárium - voda tam síce bola, ale stála tam snáď už aj pár rokov, a tretie, to bolo " tu keď spadneme, sa zabijeme " - a to bol most a pod nim "rieka - nerieka", jednoducho sucho, len kamene... (tých bolo aj najviac).
Takže ešte jeden pohľad na jediného zástupcu kategórie "tu keď spadneme, sa utopíme" - viac ich naozaj nebolo.
Do Zurianu sme došli okolo obeda, teda opäť všetko zatvorené a počet ľudí na ulici zanedbateľný.
Jeden z mála zástupcov druhej kategórie "tu keď spadneme, tak zmokneme" ...
(ale tie kamenné mosty stáli za to, jeden bol krajší ako druhý...)
Tak, a konečne v Pamplone. Inač samotný prechod týmto pomerne veľkým mestom sa nakoniec ukázal ako veľmi poučný. Na moju filozoficko-existenčnú otázku, či španieli poznajú aj planétu s menom Slnko, alebo či tam stále len prší, síce Mery odpovedala, že poznajú, ale ešte sme museli poriadne počkať, kým sme sa o tom presvedčili na vlastné oči .
Tiež sme si všimli, že stĺpy elektrického vedenia sú len zbytočný prepych...
... a naučili sme sa aj nový spôsob nosenia dáždnika. Brat to okomentoval slovami, že to by už na profesora matematiky mohlo stačit! :-D
Samozrejme, že sme dali obed (padol vynikajúco) a krátko po štvrtej sme vyrazili smerom k pohoriu Sierra del Perdón, rozprestierajúcom sa na horizonte s množstvom veterných elektrárni. A tajne sme dúfali, že sa podarí dôsť až k nemu.
Nad hlavami sa nám zatiaľ odohrávalo divadlo. Niekoľko verzií a farieb mrakov, občas slnko, ktoré sa predralo skrz, napravo búrka, naľavo jasná slnečná obloha, pred nami víchrica, za nami všetko drieme v tichu a pod nohami štrkotajú kamienky.
Takto sme si s bratom nejak predstavovali prostredie, kde sa odohrával dej knihy "Diabol a slečna Chantel", tak sme si chvíľku posedeli a zaspomínali.
Cieľom etapy síce podľa mapy bolo až Puente la Reina, ale to už v ten deň určite nehrozilo.Namierené sme to mali niekde na hrebeň pohoria pred nami.
V pozadí, v lúčoch Slnka (niekedy pred siedmou večer), rozložená Pamplona.
A postupne stúpanie k dedinke Guenduláin a následne k Zariquiegui...
Sierra den Perdón, kam sme chceli doraziť (nebolo to už ďaleko, takže prevládal celkový optimizmus ,-)) ).
Keď nám ale nohy zapadli do toho blata, čo vďaka dažďu vzniklo a šmýkalo sa to ako v teniskách na ľade, bolo jasné, že dôjsť na hrebeň nebude žiadna hračka. A keď sme ešte videli, ako sa v tom bahne mordovali cyklisti...
Ale už neostávalo veľa. Vzduchom sa niesol rezavý zvuk lopatiek generátorov a vrtule sa už nebezpečne točili nad našími hlavami. Len tak sme zisťovali, kam by to v prípade utrhnutia až doletelo. Ajo vedel rozmery, Pali odhadol vzdialenosti, ja som spočítal...
Na vrchole nás potešil zástup pútnikov, niektorí z nich tiež naložený aspoň tak ako my. Síce s nimi nebolo príliš do reči, ale tak aspoň nenamietali, keď sme sa chceli s nimi vyfotiť.
Trochu sme im pomohli, povzbudili ich na ceste (treba uznať, že takým tempom im to predsa len bude trvať hodne dlho)a vydali sme sa do opačnej strany, do doliny.
Pohorím sme síce stratili z dohľadu Pamplonu, na druhej strane sa ale v slnečných lúčoch začali ukazovať malé mestečka, a naše neskoršie ciele, Uterga, Muruzabal a dovideli sme aj Obanos. Niekde za obzorom bolo treba hľadať spomínaný koniec etapy - Puente la Reina.
Najprv som síce skúšal, či to nepôjde rýchlejšie odvozom, ale po pár minútach presviedčania som to vzdal a predsa len zobral batoh na plecia a začal šľapať po svojich. A večerné Slnko z nás postupne zobliekalo jednú vrstvu za druhou.
Kým bolo všetko zamračené, tak sme si ani neuvedomili, že vďaka rovnakej časovej zóne ale pomerne riadnemu posunu smerom na západ, bolo ešte aj po siedmej večer Slnko vysoko nad obzorom.
A keď sa nám jeho lúče opreli do chrbta, vedeli ešte stále poriadne zahriať.
A ďalšia z bráničiek, ktorých účel som nepochopil... Ale zaujimavé určite boli!
Konečne voda. Uschnuté blato na nohách a topánkach už síce začalo opadávať samo, ale tak predsa len,nevlezieme takto do spacákov. Rozhodnutie o mieste na bivák síce ešte nepadlo, bolo ale jasné že to bude už čoskoro. Každý už mal na tento deň dosť...
Miesto na stany sme tentokrát našli úplne úžastné. Jednoznačne sme si tým kompenzovali zažité nedostatky z Pyrenejí - tentokrát medzi dvoma súkromnými záhradkami, pod množstvom ovocných stromov (teda nebola núdza ani o hrušky, či jablká), na hustej, rovnej zelenej tráve a ukrytí za hustým radom kríkov a starým prívesom sme ešte vztýčili vlajku a išlo sa na tú podstatnejšiu časť večera...
...teda príprava večere - opäť len pomocou variča a troch ešusov (ale vo výbave sme mali aj také veci, ako naberačku, varechy, ... ).
Ešte nakoniec nesmelo chýbať celodenné spravodajstvo a kontrola nášho zdravotného stavu (všetko v jednej SMSke domov, že sme celá trojka OK a ready na další deň!). A ešte stručné súradnice montálnej polohy, že si doma vedia posunúť záložku v atlase ,-))
Andrej nevynechal každovečernú prácu štatistu etapy, opäť našiel miesto v dedinke, kde dobiť baterky do fotoaparátu, Pali zatial pouvažoval, čo nás asi tak môže čakať zajtra, ale veľa nevyhútal.
Okolo deviatej večer sme už len spolu s mestom zaľahli na ďalšiu noc na našej púti do Compostely...
Obloha nad nami ale v ten večer začala napovedať, že snáď by sme sa už mohli dočkať aj prvého slnečného dňa...
.............................................................................................................................................
P.S.: Cesta dnešného dňa do Pamplony (zelená trasa). Keďže sme do Pamplony dorazili okolo obeda a "nebolo čo robiť" pustili sme sa do ďalšej etapy. Došli sme až do dedinky Utorga . Prešli sme tak cca 31 km a celkovo tachometer svietil na hodnote 80 km.
