Bratovi sa ale pobyt v Nemecku už definitívne chýlil ku koncu a pri pohľade na nejakých 70 kilogramov batožiny mu bolo hneď jasné, že buď príde s geniálnou myšlienkou, ako to všetko dostať do lietadla, alebo si môže rovno vybavovať trvalý pobyt v Essene.
A tak sme s druhým bratom vyrazili z Prahy naproti, s jednym prázdnym kufrom, novinami pod pazuchou a v hlavách plno nápadov, čo s načatým víkendom.
Brata sme najprv na letisku ani nespoznali. Ale keď nás ubezpečil, že je to predsa len on, nasledovali sme jeho kroky z Dortmundu, až do Essenu. Malo to svoju výhodu, hlavy nám mohli lietať z jednej strany na druhú a spoznávať doteraz nespoznané...
A brat to všetko veselo komentoval slovami, že teda tak naľahko lietadlom veru ešte neletel (cestou späť si to ale potom poriadne vynahradil...).
Do Essenu sme dorazili tesne pred treťou. Keď ale zvážime, že pred jedenástou sme si to ešte šinuli dole Václavákom, musí sa uznať, že celkom pekný výkon. V podstate brat vyrazil z Essenu na letisko skôr, ako my z Prahy...
Takže už len vyčkať na ten správny vlak...
...a o chvíľku sme už vystupovali na námesti v Borbecku, časti Essenu, ktorú brat začínal pomaly považovať za svoj domov. Prišli sme práve včas, aby sme si ho odviedli... :-D
Jeden z bratov sa potom chopil prípravy večere...
...ten druhý zase "vymyslel" spálňu pre troch, no a ja som zatiaľ všetko strarostlivo dokumentoval... ;-))
Druhý deň sme už poctivo naplánovali prehliadku najbližšieho okolia...
Voľba nakoniec padla na akýsi essenský Tetraeder . Čo to akože malo byť, to zatiaľ nevedel ešte nikto z nás. Doporučil to ale bratov profesor z Essenu, tak čo by sme neskúsili?
Cesta (teda nie cesta, ale skratka) sa ukázala nakoniec pomerne komplikovaná...
... séria schodov sa síce ešte zvládnuť dala (v podstate behom), ale s tym tŕnim a krovým to už bolo o niečo náročnejšie... (Ale tak skratka je skratka a nakoniec sme tam boli o pár sekúnd predsa len skôr ;-) ).
Pred nami zrazu vyrástol akýsi divný ihlan. Hneď bola záhada tajomného mena tetraedru rozlúsknutá. Ale aj panoráma mesta a miest okolo stála za to...
Ale že ten Tetraeder bude až taký veľký, to sa teda z diaľky naozaj nezdalo...
Aj výstup hore bol pomerne náročný... Schodište zavesené na oceľových lanách a v tomvetre sa to všetko s nami kývalo, ako sedadlo trénujúceho kozmonauta.
A čím vyššie, tým horšie...
Tri zavesené plošiny, s jednou to kývalo horšie ako s druhou. A každá ďalšia vyššie a vyššie...(18 metrov, 32 metrov a 37 metrov)
Najvyšší bod Tetraedru teda siahal do výšky až 60 metrov...
Ale výhľad už stál za to. Dokonca sa pod nami zrazu objavili nejaki ufóni. A to sme chvíľu predtým okolo nich všetci traja prešli, a nikto si ich ani len nevšimol.
Nakoniec bol z toho celkom slušný vyhľad, z výšky 37 metrov sa dookola rozprestrela panoráma Essenu a vlastne všetkých tých aglomerácii okolo. Až na tu hmlu teda...
A z vrcholu Tetraedru sme si vyhliadli hneď ďalší cieľ.
Otestovať krytú, letnú lyžiarskú halu na kopci oproti...
Divne sme síce pozerali na tých "lyžiarov", čo sa v krátkych tričkách a nohaviciach hrnuli pri teplote 18 stupňov do chladničky... Keď sme ale zistili, že za tých 30 eur, tam majú okrem lyžovania ešte aj švédské stoly, hneď by sme menili. Veď oni asi dobre vedeli, prečo nás do haly nepustili... ;-)
Tak sme aspoň otestovali "chodník pre lenivcov". Teda okrem brata, on si to pokusne vybehol v protismere. Veď nech si beží, keď sa mu chce... No a my sme si sadli na pás a pomaly nás to viezlo popri ňom.
Snáď tak nejak by to išlo so snowboardom, a na snehu...
Viac sa nám už aj tak nechcelo. Veď komu by sa aj v tom daždi...
A v zálohe bol 100GB HDD donesený z Prahy, s filmotékou na večer... :-D
Veď na dnes nám už aj tak stačilo. Na zajtra ale padla dohoda. Ide sa do Düsseldorfu...A vraj trhneme výškový rekord. Čo tam takých 60 metrov na Tetraedri. V Düsseldorfe nás vraj čaká 200 metrová vyhliadková veža...
