Namierili sme si to takmer rovno do centra mesta. Teda presnejšie priamo pod vežu, ktorá vysoko vyčnievala nad všetkým. V skutočnosti sme vystúpili na stanici z vlaku, zahľadeli sa do diaľky, a bolo nám jasné, kam chceme isť...
Ťahalo nás to k vyhliadke ako magnet, čim bližšie, tym rýchlejšie.
Pohyb rovnomerný, zrýchlený...
Výhľad to bol ale parádny. Teda len v prípade, že sa nebojíte pozerať sa 200 metrov pod seba bez toho, aby ste potrebovali balenie liekov proti závratom a podporný team psychiatrov. Ale nič z toho sme nepotrebovali, takže OK.
(uprostred trojica podivných "tancujúcich" budov, od architekta F.O. Gehryho)
Kancelársky komplex budov, ale hlavne tá "neviditeľná" križovatka pod tým...
Ešte pohľad do tretej strany, odkiaľ sme prišli...
... a samozrejme aj do tej poslednej, štvrtej.
Pocit to bol veru divný. Vďaka tým klopeným oknám vôbec nebol problém, vidieť z veže aj samotnú vežu (zdá sa vám, že to nemá logiku?)...
Potom som ešte Paliho presvedčil na skúšku pevnosti použitého skla. Že ako? Test tlakom - pohodlne si ľahnúť "do výkladu". Chrbtom k zemi to ešte celkom šlo.
Horšie to potom bolo tvárou dole... ;-))
No jasné, večne sme na tej veži zostať aj tak nemohli, takže taki tuláci po okolí z nás boli...
... ale tú zelenú trávu v zime, to sme teda nepochopili.
Ktovie, ako to tí Nemci robia. Aj v USA to vraj vedia...
Prešli sme si to parkom, kde sa vraj naplno prejavil talent architekta Franka O. Gehryho (vraj aj v Tancujúcom dome v Prahe mal prsty...)... V tomto prípade nás ale viac zaujímali odparkované Rolls-Royce-i. Zjavne sme trafili do nejakej "nóbl" štvrte.
Pri tých vyčnievajúcich oknách som si ale celý čas lámal hlavu nad štatistikou, že koľko malých deti si tam už stihlo na tých "úžastných" rohoch hlavy rozbiť.
Ale výsledok zatiaľ stále nemám...
Posedeli sme na moste, kde brat čerpal inšpiráciu do svojho projektu...
... a ešte došlo aj na pokus, či to foťák zvládne aj bez toho, aby som ho stále v ruke držal. Takže toto je výsledok...
Využili sme aj vraj "super anatomické" mestské lavičky. Brat sa dokonca pochválil, že v nich od samého pohodlia dokonca raz zaspal (teda ja tomu skôr hovorím únava, než pohodlie ;-))
Domáci ale asi poznali výhodnejšie miesta, ako stráviť nedeľné popoludnie.
Hlavne slnečnejšie miesta to boli určite...
Skontrolovali sme ešte aj stav niektorých strategických zásob na Zemi (ropa, zemný plyn, pitná voda a kyslík). Aj sme chceli vyčkať, kým sa tie hodiny aspoň nepatrne pohnú, ale keď sme si spočítali, v akých jednotkách to merajú, usúdili sme, že pri tej rýchlosti by nám to zabralo pár desaťročí. A toľko času sme nemali...
Takže len jednoducho: zásob sa zdá byť nateraz dostatok!
A tie chodníky boli divné. Najprv som sa pri tých vlnkách na fotke zľakol, ze sa mi šošovky v objektíve rozbili. Našťastie, fakt to bolo také...
Nakoniec opäť prepchatým vlakom späť do Essenu, posledná "rozlúčka" s bratovým internátom a vyrazili sme na východ. Smer Praha...
Posledná úloha bola už len trafiť do toho správneho vlaku...
(no neverili by ste, že to pri tej frekvencii ani v nedeľu ráno nebolo také jednoduché)...
...a nateraz posledný pohľad na zobúdzajúci sa Essen,...
...vyčkať ešte na lietadlo (bolo iba jedno, takže bez omylu)...
... a zostávala slabá hodinka a boli sme opäť v Prahe.
Síce ešte bolo nutné jedno "neplánované" prebalenie.... Matematikou sa na letisku presvedčiť nedalia fakt, že dva kufre po 30 kg je predsa 20 kg na osobu nezabral. No, ešte šťastie, že som predvídavo, len tak, "pre srandu", zobral aj jeden prázdny batoh...
Záchranná misia do Essenu teda dopadla úspešne. Do lietadla sa podarilo dostať nakoniec všetko. Teda skoro všetko (tú litrovú minerálku sme museli dopiť ešte pred kontrolou) ...
Takže ak by ste sa niekedy dostali do problému s nadmerným množstvom batožiny a kriticky nízkymi limitmi leteckých dopravcov, kľudne aplikujte náš postup riešenia... Nielen že takto dostanete všetko úspešne domov, ale nakoniec ešte aj super výlet z toho môže byť... :-)
Súvisiace články: Na skok do Essenu I.
