Tak neviem. Žeby to bolo vekom? Ale veď mám len čosi po tridsiatke, tak hádam nie... Neviem. Ale cítim sa unavená. Ono to bude asi tým všetkým dohromady. Práca, financie, bežné každodenné starosti a stres... Nestíham. Až príliš veľa vecí. Stále treba myslieť na čosi a celý ten kolotoč človeka tak pohltí, že len občas ráno pri vypisovaní parkovacích kartičiek sa pozastavím nad tým, koľkého to už zasa preboha je a uvedomím si, ako to letí.
A možno mi jednoducho chýba taká riadna letná dovolenka - slnko, more, piesočná pláž... Ani dákou tou palmou by som nepohrdla... Dávno som už nebola pri mori. A pritom ja som také letné dieťa - milujem, keď je horúco, keď si môžem zaplávať. Keď môžem len tak pozorovať prírodu a večer sledovať tie nádherné žlto-oranžovo-červeno-fialové západy slnka... To sú dni, kedy dobíjam baterky. A keď mám dovolenku za hranicami všedných dní, tak mi to niekedy stačí aj na rok-dva.
Ale naposledy som bola na takej "ozajstnej" dovolenke pri mori v roku 2002. A to je už na mňa veľmi dlho... Minule som si to uvedomila, ako je to vlastne dávno. Chýba mi to - batéria kdesi vo mne je zúfalo vyčerpaná a ani ten zotrvačník už nie je to, čo býval. Čiastočne si za to môžem aj sama - momentálne najväčším problémom sú totiž peniažky. Ale tie tu radšej nebudem spomínať.
Za posledný rok sa k tomu všetkému pridalo ešte aj zopár chorôb a boľačiek, tak teraz vybehávam po lekároch. Že vraj mám asi na niečo alergiu (ach jaj - zasa som zabudla zavolať tej alergologičke kvôli termínu...). Tak to som sa teda nepotešila. Takto na jeseň? Hm, to môže byť kadečo. A ešte k tomu v tomto veku - ja som si tak naivne myslela, že keď som celé roky nič nemala, tak ma to už nadobro obišlo. Vždy som si nezabudla pri rozhovoroch poklepať na drevo, že alergiu ja veru žiadnu nemám - a to patrím medzi tzv. "slovnaftárske deti", čo celý život vyrastali toť kúsok od jedného z našich "skvostných monopolov" ako ich ja nazývam. Toho "nádherného bratislavského smogu" som si užila až-až. Asi nás to predsa len nejak všetkých raz dobehne - niekoho skôr a niekoho neskôr...
K dobrej kondičke mi určite neprispieva ani to, že ja ako rodený nočný vták musím ráno skoro vstávať do práce. Ale za poslednú dobu nech vstanem ako skoro len chcem, pred pol deviatou sa mi akosi nepodarí prísť do práce. A potom nielen, že tam dlho trčím, ešte aj doma kadečo večer porobím. A pred tou dvanástou nie a nie zaspať. Napriek únave. Alebo možno práve kvôli nej?
Idem ja asi radšej teda spať, drahí moji. Hádam sa mi podarí zaspať aspoň o trošinku skôr a nebudú ma mátať zasa myšlienky na to všetko, čo ma čaká, na čo som zasa zabudla, čo nestihla a mala urobiť... Pritúlim sa k tomu môjmu fešákovi a k havkáčke a intenzívne sa budem snažiť myslieť na to more a slniečko. Veď snáď nabudúce leto už tie baterky konečne dobijem... Dobrú noc :o)
