"Nič nevravím keď ma kritizujú. Snažíme sa konať čo najlepšie a nechávame za seba hovoriť svoju prácu." Matka Terezahttp://fotky.sme.sk/fotograf/108529/sasienka Zoznam autorových rubrík: Afrika, Súkromné, Nezaradené
Sedíme na terase a popíjame pivo. Prvýkrát po štyroch mesiacoch som sa odvážila dať si pohár piva, keďže som stále na pohotovosti, tak väčšinou alkohol oželiem. Aj tak, komu by sa chcelo piť v takom teple? Ja, Reinhardt (náš automechanik), Fred (hlavná sestra, neznáša toto oslovenie, vraj oslabuje jeho mužnosť) a Yaj (riaditeľ našej nemocnice) posedávame na terase, užívame si príjemných 25 stupňov a preberáme uplynulé dni.
Prijali sme dnes chlapca, asi päťročného. Diagnóza znie gangréna oboch nôh, sepsa, podvýživa, ťažká anémia. „Doktor Alec spravíš amputáciu však?“ pýta sa ma naša anesteziologická sestra. A som zasa raz v prdeli. Znova a znova si pozerám postup tej operácie a opakujem si cievy, na ktoré si musím dať pozor.
Sedím na stoličke a sledujem ju ako zomiera. Napojená na infúziu, takmer v bezvedomí, leží na vyšetrovacom stole. Nemôže mať viac ako 35 rokov. Sledujem krv ako neúnavne kvapká na podlahu, kde sa pomaly rozlieva do mláky. Prichádza upratovačka, vezme vedro, nasype doň chlór a dá sa do čistenia. Nakoniec na dlážku vyleje kýbel vody, ktorý krv pohltí a ženie sa do rohu miestnosti, kadiaľ otvorom vytečie von. Odchádza a nová mláčka sa ďalej rozrastá na zemi, akoby nevedela, že ju práve teraz poumývali.
„Alec, si ty ešte dievča alebo si už žena?“ dostala som dnes otázku, ktorá ma zaskočila a nevedela som, čo mám odpovedať. „Hmm, a aký je v tom rozdiel?“ opýtala som sa v snahe pochopiť kam tentokrát tie moje sestričky mieria.
Včera podvečer si ma cestou z nemocnice odchytila Elisabeth, naša pôrodná asistentka, ktorá má na starosti prenatálnu poradňu. Elisabeth mám veľmi rada, je to jedna z najvzdelanejších žien, aké tu sú, často je spovedníčkou sestričiek a pacientiek. Je v siedmom mesiaci tehotenstva a napriek tomu, že už ďalšie bábo nechcela, zdá sa mi, že sa predsa len teší. Myslela som si, že chce aby som jej spravila kontrolný ultrazvuk, aj keď som jej ho robila pred mesiacom. Sudánske ženy chodia veľmi radi na ultrazvuk, mám pocit, že je to pre nich niečo ako televízia, kde si môžu pozrieť svoje vnútro. Dokonca si často vymyslia zdravotné problémy, lebo vedia, že ich vyšetrím aj ultrazvukom. Vynaložila som veľa úsilia na to, aby som ich odnaučila klamať mi, radšej nech sa mi priznajú, že chcú len vidieť bábo, ako keby som ich mala napchávať tabletkami zbytočne.
Tak si bežím oproti krvavému západu slnka, v ušiach slúchadlá, ktoré mi do ucha púšťajú monotónne melódie, rytmus tuc tuc tuc sa mi vpíja do mozgu a vymýva všetky myšlienky na svet okolo mňa. Nevnímam kričiace deti, ani zdraviacich dospelých, len cestu a cieľ.
Vstávam okolo pol ôsmej. Osprchovať, umyť zuby a ísť na vizitu. Každý deň bez výnimky, aj v sobotu a nedeľu. Skontrolovať pacientky či sa uzdravujú, zmeniť liečbu, prepustiť domov, predpísať lieky. Vo voľnom čase, keď mám menej práce, si k nim občas sadnem a rozprávame sa. Ukazujú mi veci a nazývajú ich menami v ich reči. Ja na tie veci ukážem tiež a nazvem ich slovenským menom. A tak sa hráme a učíme sa rozumieť jeden druhému. Občas mi je zle, smutno, clivo a ťažko. Aj vtedy však musím ísť do nemocnice. A ony to vždy vedia. Včera som šla na vizitu unavená a nevyspatá a po príchode na oddelenie som len ospalo zahlásila: „Či bák.“ Odpoveďou na pozdrav mi však nebolo „Ačin karáč“, ako obvykle, ale zborové a jednohlasné: „Dobri ráno“. Museli to tie moje pacientky nacvičovať riadne dlho. Začala som sa smiať, ony so mnou a únava zmizla.
Som bohatá. Dozvedela som sa túto radostnú správu od pána farára na nedeľnej omši, ktorá bola celá v jazyku Dinka, no kázeň bola neviem prečo po anglicky. Asi aby jej rozumeli iba tí, ktorých sa to týka. Teda ja. Definícia bohatstva v Sudáne znela: „Bohatí sú ľudia, ktorí sa vozia na autách, spia na mäkkých matracoch a jedia trikrát denne.“ A pán farár sa ďalej rozčuľoval, skoro ako keby podnetom pre tú kázeň bolo niečo veľmi osobné. „Bohatí ľudia kašlú na chudobných, vozia sa v autách a doprajú si dobré jedlo a nechcú sa deliť.“ A záverom dodal: „Ale Boh má aj tak radšej chudobných.“ Pozeral na mňa zvláštne, skoro nahnevane, až som nadobudla pocit, že som ho niečím buď urazila alebo potrebuje peniaze a čoskoro ma navštívi s požiadavkou na niekoľko tisíc dolárov. Lebo tak to tu bežne chodí. Biely = bohatý.
Obdobie dažďov skončilo. Nepršalo už týždeň, cesty uschli a do dedín sa začína vracať život. Sem tam okolo prejde auto alebo motorka a v tieni je dnes krásnych 38 stupňov. Pondelky, asi ako väčšina ľudí, nemám rada; nahromadená práca mi znechutí obyčajne celý týždeň. A ani dnes to nebolo inak, štyridsať pacientiek na ambulancii dalo zabrať mne aj peru, ktoré definitívne vypovedalo službu okolo druhej. Po vybavení vizity, ambulancie, ultrazvukov a jedného pôrodu, ktorý sa priplietol do stredu pracovného dňa, som okamžite zamierila do sprchy, aj keď som už vyzerala, že ma niekto okúpal.
„Doctor, doctor! We have emergency there in maternity...“ Milujem slovo emergency. Väčšinou to znamená menštruačné bolesti, pokašliavanie, alebo pobolievanie chrbta. Tak som len prevrátila očami, dojedla posledné zvyšky večere a šla si pre baterku.
Tretí deň o ryži a hrachu. Začínam byť naozaj hladná. Zo zúfalstva som si na večeru otvorila poslednú kolu a rozmýšľam ako budem svoje námietky adresovať personálu, ktorý má na starosti zásobovanie potravinami. Otázne však je, či to vôbec bude mať nejaký efekt.
Mala som 13 rokov, keď som v televízii videla dokument o ľuďoch ktorí chodia do Afriky pomáhať a liečiť ľudí. Vtedy som si povedala, že toto je to, čo chcem v živote robiť. A vtedy som naozaj netušila, že o desať rokov neskôr sa k nim pridám.
Agnes má 35 rokov, 3 deti, manžela a prácu. Pochádza z Ugandy, no tak ako mnohí jej krajania odišla pracovať pre medzinárodné organizácie do Sudánu. Dôvodom sú peniaze. Ako anesteziologická sestra v Ugande by zarobila 150USD, takto má až štyrikrát viac. A to je v Afrike plat kráľovský.
Každoročne sa na prelome októbra v tejto oblasti koná tradičná slávnosť výberu neviest. Včera som sa v nádeji na dobré fotky vybrala pozrieť ako také tradičné Dinka tance vlastne prebiehajú. Nepodarilo sa mi síce odfotiť nič svetoborné, no exkurzia to bola poučná.
V poslednom čase sa často stretávam s kritikou ľudí, ktorí pracujú v organizáciách zaoberajúcich sa rozvojovou pomocou, že vykresľovanie Afriky, jej jednotlivých štátov a ich obyvateľov je stereotypné a zneužívané na získanie finančných prostriedkov. Tak ako je to vlastne? Je to svetadiel plný hladujúcich ľudí?
V Sudáne patrí oslovenie mama veľmi váženým starým ženám, ktoré majú viac ako 5 detí, kopu vnúčat a splnili si tak svoju úlohu v kmeni; ostatné ženy sa oslovujú krstným menom, muži oslovuj ženy zasa priezviskom. Mama Agneth nemá viac ako 45 rokov a aj deti má iba 4. Napriek tomu jej nikdy nikto nepovedal inak, ani ja nie.
Jeden z najmúdrejších doktorov, akých som kedy stretla, mi raz povedal: „Sašenka, medicína je o zodpovednosti. Celý život je o zodpovednosti. Najprv za seba, potom za najbližších a nakoniec za tých, ktorí ti boli zverení. Nie je ťažké operovať človeka, oveľa ťažšie je rozhodnúť sa to urobiť.“
Poznáte tie scény s filmov kde mačka vylezie na strom a nevie zliezť? Žalostne narieka, až kým nepríde urastený policajt/hasič/pán Úžasný a nezloží ju dolu. Tak presne to sa mi stalo dnes večer. Môjho kocúra naháňala iná divoká mačka a ten chudák vyliezol na strom schovať sa. Cestu naspäť, samozrejme, zabudol domyslieť.
Na našom záchode žije párik škorpiónov. Prvýkrát ma vydesili tak, že som mala potrebu to oznámiť svojim spolupracovníkom. Pri zmienke o škorpiónoch na záchode sa usmiali a vravia: „Áno, oni tam žijú.“ Vybavené. Ako keby to bola najprirodzenejšia vec na svete. Tak som sa s tým zmierila, chodím na latrínu s baterkou a modlím sa aby boli práve na prechádzke.
Noci v Sudáne sa vyzačujú neuveriteľne krásnou hviezdnou scenériou. Nie takou ako na južnej pologuli, ale nádhernou akú u nás nevidieť. Neviem či je to absenciou pouličných svetiel alebo opustenosťou tohto miesta, ale krásu hviezd si tu dokážem vychutnať oveľa viac. Jediné, čo toto nádherné divadlo dokáže pokaziť, sú komáre. A tie sú všade, najmä v období dažďov. Čítali ste niekedy všetky tie cestovateľské príručky, ktoré vám radia veci ako: „Noste dlhé rukávy a používajte repelenty“? BLBOSŤ! Komárom v Sudáne repelenty vôbec neprekážajú a nevadia im ani dlhé rukávy. Dostanú sa aj cez tepláky a rifle. Pravdepodobne ich príroda vyzbrojila, ako koniec koncov všetky živé tvory na tomto mieste, účinnými zbraňami ako prežiť.
