V panike on jediný zachoval chladnú hlavu, v emóciách vedel kričať ako lev. No napriek všetkému, čo vedel a dokázal, najviac miloval. Miloval život, ženy (hlavne a iba tie svoje), vedel koketovať a laškovať, bol žoviálny a neuveriteľne vtipný. S istou iróniou a pravdou vravel "Čo by ste bez dzedyho robili". Dzedy, tak sme ho všetci volali. Tak ho volali všetci s kým prišiel do kontaktu.
Bol to typ muža, ktorý nikdy nezabudol na žiaden sviatok, a vážil, či cenil si spomienky a momenty, ktoré mohol oslavovať. Odkedy si pamätám nosil mi prvé fialky, ktoré v apríli zakvitli pod jeho živým plotom. V tých veľkých a prácou tvrdých rukách doniesol tú najmenšiu a najvoňavejšiu kytičku fialiek priamo pre mňa. Aj dnes si viem predstaviť,ako pozerá pod okennú záclonu a čaká ,kedy si ho všimnem. Pošle mi letmý bozk a zdvihne výťazoslávne ruku v ktorej zviera malú kytičku. Hneď mu idem otvoriť. S rukou skrytou za chrbtom mierne zohnutý ku mne naťahuje krk a pýta si pusu na líce- za odmenu. Ja mu ju s radosťou a hrdosťou dám a teším sa rovnako, ako keď som mala 4,5...či 12,15... aj dnes v 26tich rokoch. Pri ňom som bola stále to malé dievčatko, ktorému hrdo vybral meno a nezabudol to vždy patrične podotknúť.
Dnes pozerám do okna a už ho tam nevidím. Zovrie mi hrdlo zakaždým, keď vidím prvé fialky. Raz si ich nasadím pred dom, aby aj moje deti videli a cítili ich krásu. Vždy im rozpoviem príbeh o prvých fialkách, ktoré mi nosil ich pradedko. S určitosťou viem, že ak by mohol doniesol by tú kytičku aj im. Zovrie mi hrdlo, keď cítim vzduchom rozkvitnutý orgován, keď vidím staršieho pána ako kráča po ceste, keď začujem známe zvuky a slová...
Zovrie mi hrdlo vždy, keď si uvedomím, že tu nie si...
