O to viac myslím teraz na tých, ktorých duševné zdravie je nahlodané, ktorí potrebujú silných ľudí okolo seba, aby ich podopreli, aby im pomohli zniesť ťažobu súčasných dní.
Doľahlo na mňa to, že som bola pri starkej a zároveň nebola, lebo som si pri nej nemohla posedieť a dať kávu. Doľahlo na mňa to, že som si predstavila ako sa svet zmenil za posledný mesiac a ako by na to reagovali moji dedkovia. Jeden z nich špeciálne vravel „Keby stare ľudze z hroboch postavali, a vidzeli jak še švet zmenil, nazad do hrobu by chceli vejsc“ (Keby starí ľudia vstali z hrobu a videli by, ako sa zmenil svet, chceli by ísť naspäť do hrobu ). Doľahlo na mňa keď som mojej priateľke Ivanke doniesla niečo čo som napiekla ja a vymenila za to, čo napiekla ona, a azda prvýkrát sme sa neobjali, len na diaľku pozdravili. Doľahlo na mňa to, ako keď ma moja malá krstná dcérka Šarlotka videla po mnohých dňoch zamaskovanú s rúškom a v rukaviciach zakričala „Ty si prišla ku mneeee! Mišinka prišla ku Šarlotke!!“ Behala dookola a veľmi sa tešila. Vtom zastala a rozbehla sa ku mne, pretože my objatiami nešetríme a bozkami už vôbec. Hneď sme ju zastavili, lebo však bezpečnosť, a vo mne sa niečo rozbilo na tisíc kúskov! Tie malé nechápavé očká, ktorými sa na mňa pozerala, akoby hneď pochopili. Videla som, ako jej červenajú, ako jej je ľúto a preto som jej cez tú guču, ktorá sa mi nazbierala v krku, len povedala „Veľmi ťa ľúbim, to vieš, že?“ pomaly prikývla „musíme chvíľu počkať a potom sa neprestaneme stískať a pusinkovať, okej?“ opäť prikývla a očká jej sčervenali ešte viac. Vtedy som sa už musela obrátiť a odísť, pretože vtedy sa už moje slzy začali predierať samovoľne von.
Nie nebudem vás moralizovať, ani nič prikazovať a opakovať. Veľa sa toho už porozprávalo, veľa porozpráva. Ja som sa vám len chcela vyrozprávať, lebo však to pomáha. Lebo však takéto smútky zažívame všetci spolu a každý zvlášť. Buďte silní.
S láskou
Michaella
