Musel by som písať sto strán, ak by som chcel opísať vedeckémožnosti, ktoré tunajšia univerzita ponúka. Len jedným slovom – je to vedeckýraj. Oceán kníh v mori knižníc, desiatky konferencií, špičkoví vedci, nositelianobelových cien, elektronické databázy.... Ja pracujem na Faculty of Classics, ktorá zastrešuje skúmanie antiky po všetkýchstránkach – filológia, filozofia, umenie, história, archeológia. To, čo jeu nás jedna katedra s malou katedrovou knižnicou, tu je to celáfakulta s knižnicou, kde ročne pribúdajú tisíce najnovších kníha s vlastným múzeom, ktoré sa nachádza v budove fakulty. Múzeummá niekoľko stoviek kópií antických sôch a slúži nielen ako výstava, aleaj ako učebná miestnosť.
Moja kamarátka z Londýna mi vysvetlila aký rozdielmedzi Oxfordom a Cambridge. Vraj Oxford je mesto s univerzitou, kýmCambridge je univerzita s mestom. Naozaj, kde sa pohnete v Cambridge,všade je univerzita. A univerzitu tu tvoria hlavne všadeprítomné Colleges,ktoré sú samostatnými a nezávislými bunkami univerzity. Na fakultáchštudujete v krúžkoch a v skupinách, na College pracujeteindividuálne so svojím tútorom, ktorý má na starosti len váš prospecha pokrok. To sa slovenskému študentovi môže len snívať. Nikdy tu učiteľnepovie študentovi, že nemá čas. To by sme sa my vš-učitelia na Slovensku mohlinaučiť, tento prístup nevyžaduje veľa peňazí. Ale aj študenti prejavujú väčšienadšenie pre štúdium. Prednáškové sály sú väčšinou plné a musíte prísťnaozaj aspoň desať minút dopredu, aby ste si našli dobré miesto na sedenie. Vofakultnej knižnici, kde sa nachádza 120 miest na prezenčné štúdium, mám niekedydilemu, či radšej nepôjdem do univerzitnej knižnice, kde je predsa len viacmiest....
Každý deň je tu pre mňa zážitkom. Cesta do práce je zážitoksám o sebe. Ráno (tu je ráno o deviatej) býva ešte pomerne chladné,ale keď neprší, cítite vo vzduchu závan jarného vzduchu. Presvedčia váso tom aj rozkvitnuté narcisy a vôňa čerstvo pokoseného trávnika. Achtie trávniky! Včera bolo pekne a tak som šiel do práce cez tzv. Backs - čiže popri rieke Cam, ktorá vedie pozanajväčšie a najbohatšie Colleges ako sú John´s, Trinity, Kings.... Angličaniauž dávno prišli na to, že stredoveká kamenná budova v kombináciis perfektne udržiavaným trávnikom tvoria esteticky dokonalú harmóniu,ktorá je nadčasová a trvalá. Svedčia o tom už storočia.
Musel som sa každú chvíľu zastavovať – trvalo mi dlhšiuchvíľu kým som prišiel na to, že tie čudné zvieratá, ktoré sa pásli na čerstvejtráve, sú divé husi. Zistil som aj to, že si musím dávať veľký pozor na hlavu,ľahko sa môže totiž stať, že vám na nej pristane hovienko od akýchsi zvláštnychvtákov, ktoré každé ráno čakajú na množstvo študentov, ktorí sa pod nimiprechádzajú. Dnes som dokonca videl bažanty – asi prvýkrát v živote. Páslisa na tráve de facto uprostred mesta. O veveričkách, prepeliciach,labutiach a kačkách už radšej nebudem hovoriť, lebo to bude vyzerať akorozprávka pre deti v škôlke.
Pracovné (študijné) tempo je tu riadne. Keď vidíte okoloseba toľko zanietených hláv, akosi vás to nakazí a pracujete aj vy tak akokeby ste ani neboli Slovák. Možno aj preto už nezostáva veľa času na blogy....Ale k veci. Ako hosťujúci vedec mám povinnosť sa aj socializovať, čo taktrochu mojej introvertnej povahe celkom nesedí. Ale keď sa už premôžem, stojíto za to. Mali sme tzv. Newcomers meeting v univerzitnom centre. Včera somtam opäť prišiel, aby som si splnil svoje spoločenské a reprezentačnéúlohy. Pár starších anglických dám každý týždeň organizuje spoločenské udalostipre takých ako som ja. Tvrdia, že to nerobia pre peniaze, ale z lásky....Vzhľadom na ich vek aj verím. Aspoň vo svojich 80 tich a 90 tich rokochmajú čo robiť. Hneď ako som vstúpil do klubu, uvítala ma jedna z týchvitálnych babičiek – mala 94 rokov a predstavila ma rodine z Iránu.Ahmad tu je aj s manželkou a malých dvojročným chlapcom. Jeho ženavraj nevie po anglicky (možno si to vymysleli, aby som sa náhodou nerozprávals vydatou moslimkou) a tak som pokecal s Ahmadom. Jeho prváotázka znela: „A čo, mal si veľké problémy s vízami?“ „Nepotreboval som víza.“„Si šťastný človek....“ Veru spomenul som si, keď víza ešte boli problémom ajpre nás Slovákov. Potom prišli na rad Japonci. Tých mám osobitne rád. Sústrašne milí a zdvorilí a vždy ich veľmi zaujíma Slovensko.A jediní vedia, že to nie je už Československo. Hrôza, babičky zaseprehovorili a ponúkli nám ďalšiu akciu. Vraj niekoľko anglických rodín jeochotných ukázať nám hosťujúcim vedcom tradičné zvyky a jedlá a súnás ochotní pozvať do svojich domov.
Opäť návrat na fakultu a práca až do večera. Cestadomov je znova zážitkom, pretože v centre ma už čakajú dve malé detia manželka. Labute majú naozaj dobrý apetít, keď ich deti kŕmia...
