Bjørn Lomborg sa potom ako poukázal na neopodstatnenú paniku šírenú polopravdami a nepochopením súvislostí aj mainstreamovými médiami ako NY Times, zameral na to, aké politiky budú mať najlepší účinok pri riešení problémov spôsobených klimatickými zmenami.
Na základe klimatických modelov vybratých IPCC (panel pre klimatické zmeny pri OSN) ako aj na základe prepočtov dopadov klimatických politík nakoniec poukazuje na to, že ani úplná rezignácia na zníženie emisií (hlavne CO2), ale ani brutálna reštrikcia svetovej ekonomiky smerom k uhlíkovej neutralite v čo najkratšej dobe (do roku 2050) nie sú optimálne. Na základe toho potom určuje, ktorá cesta zmeny emisií CO2 povedie k minimálnemu súčtu nákladov spôsobených samotnou zmenou klímy a nákladov na klimatické opatrenia.
Predtým sa však venuje niektorým prístupom, ktoré sú momentálne aplikované alebo propagované ako riešenia, ale v skutočnosti riešeniami nie sú.
Pri hodnotení dopadov klimatických zmien a vlastne akýchkoľvek politík (teda aj proti týmto zmenám) je z celosvetového hľadiska dobré použiť spoločnú jednotku - HDP na osobu. To v sebe vie zahrnúť dopady iných negatívnych javov. V globálnom HDP potom vyjadruje dopady klimatických zmien aj klimatických politík.
Bude na svete hlad?
Namiesto alarmistických varovaní, že globálne oteplenie prinesie hlad, lebo bude suchšie, štúdie, ktoré toto tvrdia nezohľadňujú pozitívny efekt CO2 na úrodu. Veď práve vďaka CO2 pumpovanému do skleníkov máme dostatok paradajok aj v zime.
Ak sa teda zahrnie aj tento efekt, namiesto poklesu úrody o 22%, dôjde k nárastu o 12%. Porovnávané boli 2 IPCC modely, jeden s nárastom teploty do roku 2100 o 4,7°C oproti inému s nárastom o 2,5°C (oproti predindustriálnej dobe, čiže oproti dnešku o 3,4°C resp. 1,2°C). Čiže katastrofický scenár (šiesty report IPCC pri OSN uvádza 5 scenárov s výsledným nárastom teploty o 1°C, 1,5°C, 2,5°C, 3,9°C, 4.7°C) bude znamenať viac potravín ako scenár, kde budeme robiť značné opatrenia proti emisiám CO2.
Koľko to bude stáť?
Cena, ktorú nás bude stáť klimatická zmena aj pri ignorovaní adaptácie (ktorá zníži škody, pozri v prvej časti spomínané záplavové oblasti) a pozitívnych efektov CO2 na produkciu potravín, je pri tom katastrofickom scenári (nič nerobiť => v roku 2100 predpokladaný nárast teploty o 8,5°F = 4,7°C) asi 4% HDP. Radikálne opatrenia (ako green deal) proti klimatickým zmenám budú mať väčšie dopady, pretože spôsobia pokles HDP o 40%.
To napríklad zisťuje táto štúdia z roku 2016. Mali v nej scenáre ako "udržateľnosť", "regionálna rivalita" teda izolacionizmus, čo práve predvádza Joe Biden alebo "nerovnosť".
Na obrázku je scenár SSP5 (rozvoj pomocou fosílnych palív) o 40% výkonnejší ako zelený scenár SSP1.
Ako pomôže zmena nášho správania?
Opatrenia, ktoré vykonávame na individuálnej báze (vegetariánstvo ušetrí v priemere 4,3% CO2 emisií danej osoby) Lomborg porovnáva s kúpou povolenky na CO2 emisie. Používa pritom americký systém RGGI (len pár štátov Nového Anglicka) a má dáta z obdobia pred rokom 2020.
Odvtedy minimálne v EÚ došlo k nárastu ceny emisnej povolenky zhruba 5-násobne, avšak nie je to spôsobené cielenou politikou EÚ ale nastaveniami pravidiel burzy povoleniek. V čase písania knihy bola cena 6$ za tonu, teraz je 13$ teda asi 14€. V Európskej Únii je cena povoleniek až okolo 100€ (v USA narástla 2x, u nás 5x oproti roku 2019). Jeho čísla som preto prenásobil 15 a dostal tak cenu v súčasných EÚ povolenkách v eurách.
David Attenborough chcel individuálne prispieť tak, že odpojí nabíjačku mobilu zo siete, keď ju nepoužíva. Ročne tým ušetrí asi 3 kg CO2, teda pri cene povolenky 100€ za tonu je to 30 centov.
Podobne spomínaní klimatovegetariáni môžu kúpiť povolenku v cene 75€ a celý rok jesť aj mäso. Podstata emisií CO2 nie je v individuálnej ľudskej činnosti, ale v produkcii priemyslu odsunutého do krajín tretieho sveta ako Čína, India či Mexiko. Aj ušetrenie na emisiách CO2 pri individuálnej leteckej doprave je do istej miery negované tým, že dovolenka v zahraničí sa nahradí niečím, čo spotrebuje v priemere 22% emisií cestovania lietadlom. V každom prípade uhlíková daň bude viesť k drahším letenkám a možno zníži množstvo letov, na druhej strane zároveň budú výrobcovia lietadiel ešte viac optimalizovať spotrebu paliva.
Aká je optimálna cesta?
William Nordhaus dostal v roku 2018 Nobelovu cenu za ekonómiu, konkrétne za integrovanie klimatických zmien do dlhodobých makroekonomických analýz. Práve on spojil náklady na klimatické zmeny a náklady na klimatické politiky do grafu, z ktorého vychádza to, čo som už spomínal vyššie. Ani ničnerobenie ani nulové emisie hneď dnes nie sú dobré riešenie. Nordhaus teda našiel optimum na hodnote oteplenia o 3,5°C do roku 2100 pričom predpokladá určité opatrenia proti zvyšovaniu emisií CO2.
Lomborg pri hľadaní optimálneho riešenia používa efektivitu opatrení (napríklad dotácie na fotovoltiku sú neefektívne, uhlíková daň je efektívnejšia). Preto mu vychádzajú vyššie náklady klimatických politík a následne vyššia hodnota (3,75°C oproti 3,5°C) ako u Nordhausa.
Vyplýva z toho, že určité opatrenia proti nadbytočným emisiám CO2 sú potrebné a prinesú viac úžitku ako škody. Otázka je aké sú to opatrenia.
Lomborg správne uvažuje, že štátne zásahy a socializmus znamenajú ekonomický úpadok a preto navrhuje podporiť prechod na nízkoemisnú ekonomiku pomocou relatívne jednoduchého a spravodlivého impulzu - globálnej uhlíkovej dane. Ak bude niečo efektívne pri vyššej produkcii CO2 aj po započítaní dane, tak štátny zásah, ktorý by to zakázal bude menej prospešný.
Podobnú analýzu s použitím uhlíkovej dane má aj samotný Nordhaus na tejto stránke. Nebudem tu kopírovať ďalšie pekné grafy, ale vyplýva z nich, že postupný nárast uhlíkovej dane na úroveň 90$ za tonu v roku 2100 (čo je menej ako súčasné ceny v EÚ) povedie k poklesu ročných emisií CO2 za celý svet z 35 Gt na 15 Gt (scenár ničnerobenia počíta so spomaleným rastom k 70 Gt).
Je morálne brániť tretiemu svetu v rozvoji?
Lomborg tiež otvára otázku či je morálne, aby sme zabránili chudobným krajinám v ich rozvoji tým, že im obmedzíme prístup k lacným energetickým zdrojom.
Ich posun od karcinogénneho varenia v chatrčiach s použitím dreva a trusu k použitiu zemného plynu je pre nich benefitom. Avšak pokiaľ budeme mať drahý plyn my, tak nie je reálne, aby ho niekto predával lacno do Čadu.
Jeho idea, že ľudia myslia na životné prostredie až po dosiahnutí určitej životnej úrovne môže byť pravdivá (tak to ukazujú sociologické štúdie po celom svete), ale ani on sám neudáva spôsob, ako priviesť Afriku k bohatstvu. Evidentne (v rozpore s názormi týchto krajín prezentovanými na ostatnej konferencii o klíme v Egypte) rozdávať peniaze a čakať, že krajina bude produkovať menej CO2 je naivná. Africkí náčelníci (jedno aký majú titul alebo sú len veliteľmi lokálneho vojska) si totiž peniaze nechajú a životné prostredie z toho nebude mať žiaden prospech.
V každom prípade nízkovisiace ovocie je napríklad prechod z tuhých zdrojov (drevo, uhlie, trus) na plyn. Slovensko takýmito ľahšími opatreniami dokázalo skresať emisie na polovicu a pritom sme priemyselná krajina. Pri ďalšom znižovaní však cena stúpa.
Umiestňovanie fotovoltických panelov na púšti v Mali skončí ich rozkradnutím a predajom do zberu druhotných surovín. Dalo by sa to iba v krajinách, kde funguje právny štát. Krajiny, ktoré sú ešte európskymi kolóniami sú z celkového hľadiska nezaujímavé, ale o kolonializme možno v inom článku.
Lomborg poukazuje na to, že podiel investícií do inovácií v oblasti zelených technológií klesol v krajinách OECD z 0,07% v 80-tych rokoch na 0,03% (ja som dáta nenašiel, ale aj keby boli investície z 80-tych rokov nadhodnotené alebo dôsledok ropnej krízy, dnes by som očakával významný rast a nie pokles). Práve inovácie v tejto oblasti môžu pomôcť produkovať energiu s menšími emisiami CO2 alebo sťahovať CO2 z ovzdušia.
Poznámka na záver
Od vydania knihy sa toho stihlo veľa udiať. Bjørn Lomborg si v aktualizovanom epilógu z mája 2021 všimol, že napriek pandémii mala Čína v roku 2020 vyššie emisie ako v roku 2019.
Po vydaní knihy dokonca nemecká zelená politika zaplatila Putinovi inváziu na Ukrajinu a priniesla energetickú krízu, ktorej dôsledkom je nárast izolacionizmu a populizmu v krajinách EÚ. Miesto integrácie dochádza k dezintegrácii. Nebudem už viac kydať na Nemecko, ktoré podobným spôsobom riešilo aj minulú bankovú krízu, keď sa rozhodlo, že nemecké a francúzske banky budú mať zlé úvery Grécku preplatené daňovými poplatníkmi Eurozóny a teda aj Slovenska, ktoré si svoj bankový sektor očistilo s veľkými politickými nákladmi samo, ale pozriem sa na klimatickú konferenciu v Egypte v roku 2022.
V egyptskom Sharm El Sheikh sa v novembri 2022 stretlo pekných 35 000 ľudí na 27. konferencii OSN pre klimatické zmeny. Oproti Glasgowu 2021 je to pokles o 5 000 účastníkov, ale Glasgow sa konal po dvoch rokoch. V predchádzajúcom období po COP21 v roku 2015 v Paríži (36 000 účastníkov) totiž klesal záujem o tieto každoročné konferencie a v Marakéši, Katowiciach aj Madride bolo 22 - 25 tisíc, len v Bonne v roku 2017 ich bolo 30 000. Samozrejme všetci na tú konferenciu prišli na oslíkoch a ťavách, aby nevyprodukovali zbytočné emisie CO2.
Ako sa hovorí medzi pestovateľmi kapusty: viac hláv, viac rozumu, a preto by sa dalo očakávať, že konferencia OSN s 35 000 účastníkmi prinesie nejaké nápady, ako riešiť klimatické problémy. Hoci klimatické problémy sú stále malé oproti chorobám, znečistenému ovzdušiu, negramotnosti, hladu či vojenským konfliktom (Lomborg na to poukazuje vo svojej knihe), bolo by dobré, keby múdri ľudia tejto planéty prišli s nejakými nápadmi.
Pri poklese IQ populácií narodených po 70-tych rokoch 20. storočia nepostačí ani vyšší počet obyvateľov planéty. Navyše ani 100 obyčajných ľudí vôbec nevyrieši problémy, ktoré by vyriešil jeden génius typu Einstein. Tam totiž nejde o gaussovu krivku (normálne štatistické rozdelenie, podľa ktorého sa definuje IQ), ale skôr o paretovu distribúciu.
Ja si z konferencie ešte pamätám drzú pakistanskú ministerku, ktorá v rozpore s vedeckými dátami obvinila bohatý Západ zo záplav v Pakistane. Akurát, že keď Spojené Kráľovstvo ponechalo svojim indickým dŕžavám v roku 1947 samostatnosť, mal Pakistan 6% zalesnenej plochy a v roku 2022 už len 1,9%. Vyťažia si lesy a potom sú prekvapení, keď majú povodne. Ako na Slovensku, akurát nemáme tú drzosť požadovať, aby nám niekto za ničenie svojho svojstojného životného prostredia platil. Pri výrube lesov sú však dopady aj za hranice krajiny (v porovnaní s Brazíliou sú ale pakistanské a slovenské lesy nič).
Problémom je zmenšovanie demokracie vo svete. V zásade berú otázky klimatických zmien vážne len demokratické krajiny a tie ostatné očakávajú medzinárodný socializmus. A toto môže byť problém. Voľný obchod umožňuje ekonomický rast, na druhej strane výrazne pomáha aj krajinám, ktoré sú nebezpečné nielen pre životné prostredie či klímu - Rusku, Číne, krajinám Arabského polostrova. Riešenie teda bude zložité, a preto potrebujeme investovať do inovácií a zohľadňovať skutočnú cenu aj fosílnych palív aj nerastných surovín, ako nám to ukazuje ruská krvilačná vojna na Ukrajine.
