Chliev náš každodenný

Prvé mesiace v tehlovom dome v Ružinove som si naozaj plnými dúškami vychutnávala to, že steny chodieb sú čisto namaľované, vo výťahu nie je ani smrad, ani čmáranice výrastkov a dokonca chodí bez nejakých väčších problémov a vôbec, dom sa zdal byť obývaný slušnými a kultúrnymi ľuďmi.
V poslednom čase ma však tento pozitívny dojem prvých dní čoraz viac opúšťa. Hlavne, keď sa pozriem na náš neudržiavaný dvor a najviac snáď odvtedy, ako u nás zaviedli kontajnery na separovaný zber odpadu. Ja osobne som sa ich nevedela dočkať už dlhé roky. Od malička som totiž zvyknutá na to, že sa triedia aspoň noviny a sklo, veď za starého dobrého, a toľko zatracovaného socíku si človek-pionier mohol zberom starého papiera dokonca prilepšiť vreckové. A mali sme kontajnery tak na biele ako aj na farebné sklo.
Potom prišla „revolúcia“ a my sme sa akože vrátili do Európy. Teda najprv sme museli splniť kopec kritérií. Dákych kodanských, potom akýsi „acquis communautaire“ a potom ešte podmienky prístupovej zmluvy, aby sme sa napokon oficiálne „vrátili“ do Európy.
Nuž členstvo v EÚ je realitou, avšak minimálne obyvatelia môjho domu žijú naďalej v stredoveku a pomaly sa začínam obávať, či nezačnú vyhadzovať svoje odpadky rovno z okna. Buď to, alebo sú analfabeti a nevedia si prečítať označenie kontajnerov.Ako inak si totiž vysvetliť, že som dnes (nie prvýkrát) z nášho kontajnera na papier vylovila niekoľko umelohmotných fliaš (čiastočne ešte s tekutinou), plechovicu, šupku z banána, igelitovú tašku plnú ďalej radšej neskúmaného obsahu a to som ani nezašla veľmi do hĺbky, lebo som ďalej nedosiahla. Bohviečo by som odtiaľ ešte bola vytiahla.
Mojim susedom je zdá sa jedno, že žijú v chlieve, v ktorom by sa ani prasce necítili dobre. Keď tak pozerám na stav nášho dvora, mám dojem, že žijem asi na Luníku IX. Zaujímavé je však, že v našom dome má mnoho bytov napríklad nové plastové okná, večne tu niekto niečo vŕta, prestavuje a vylepšuje, sú tu nadstavané podkrovia, a na parkovisku poväčšine tiež nie je núdza o drahé autá. Lenže záujem o prostredie, v ktorom žijú, sa u týchto ľudí končí ich prahom. Čo na tom, že okolo kontajnerov je odpadkov niekedy viac, než v nich. Čo na tom, že hodím svoj kuchynský odpad medzi papier. Veď ma nikto nevidí.
Jediný účinný spôsob na takýto „živočíšny druh“ sú asi len pokuty. A ako na to? Možno by stálo za to, zobrať si príklad z Belgicka. Keď som sa pred niečo vyše rokom nasťahovala do obytnej štvrte v Bruseli, upozorňovali ma skúsenejší kamaráti, že triedeniu odpadu treba prikladať mimoriadnu pozornosť. Ak totiž vo vašom sáčku s odpadom nájdu niečo, čo tam nepatrí, budú vás pokutovať. Jedna moja známa si to dokonca vyskúšala na vlastnej koži. A tak tamojší obyvatelia radšej triedia.
Zjednodušené je to tým, že každý si svoj odpad zabalí do vlastného vreca, ktoré si špeciálne za týmto účelom kúpi v obchode. Do žltého ide papier, do modrého fľaše, do zeleného kompostovateľný odpad a do bieleho všetko ostatné. Tieto vrecia potom v určený deň vyložia pred dvere, odkiaľ ich smetiarske autá pozbierajú. Spočiatku sa mi tento systém zdal zvláštny, najmä keď som prechádzala po ulici plnej vriec s odpadom. Ale medzičasom si myslím, že tento systém je určite lepší než ten náš. Aspoň tam, kde bývam ja, neexistujú voľne porozhadzované smradľavé odpadky, na ktorých by sa živili divé mačky, alebo by sa v nich prehrabávali bezdomovci.
Tu doma v Bratislave si môžem tak akurát zbožne priať, aby sme už konečne opustili chliev náš každodenný a vstúpili do tej Európy.