História tohto miesta siaha do roku 1849, kedy sa tu 17., 18. a 19. júna zjavila trom dievčatám - pastierkam Božia Matka, Panna Mária. Túto udalosť vyobrazuje oltárny obraz, namaľovaný v roku 1906 akademickým maliarom Petrom Markovičom:
História dýcha aj z drevenej gotickej sochy "Krásnej Madonny", z roku cca 1420:
Zbožní ľudia z okolia postavili krátko po udalosti na mieste zjavenia drevenú kaplnku; na príhovor "Márie v lese" sa udialo i viacero zázrakov a uzdravení.
Kaplnku v rokoch 1861-63 nahradil kostol. K nemu bola neskôr dostavaná sakristia a veža, tá sa však v roku 1889 zrútila (a zrejme zničila loď kostola).
Súčasná dlhá loď kostola bola postavená v roku 1957. Jej zvláštnosťou je presvetlenie horizontálnymi a vertikálnymi štrbinami v stenách i v strope.
Otvorenie diaľnice v bezprostrednom susedstve kostola iniciovalo jeho rekonštrukciu v roku 1999. Interiér lode vymaľoval rôznymi odtieňmi červenej J. Zechner, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov "novej maľby" v Rakúsku.
Architekti F. Čertov a R. Morianz sú autormi strešnej konštrukcie nad loďou kostola i čiernej betónovej steny pred vchodom, ktoré symbolizujú diaľnicu cirkvi, cestu ktorou denne idú milióny ľudí.
Stena má byť tiež symbolom slobody, deliacou čiarou medzi ľuďmi, medzi bohatými a chudobnými, medzi demokraciou a diktatúrami - spomienkou na železnú oponu a Berlínsky múr (zvláštne betónové sedadlá pred kostolom vo mne evokujú ventilácie vojnových krytov, aké sme mali aj na školskom dvore); avšak vo vnútri je bezpečie a pokoj.
Stenu tiež možno vnímať ako "Múr nárekov" našich prosieb a modlitieb.
Na toto moderné umenie a symboliku by sme asi našli rôzne názory. Mne napadlo: ako by asi vyskakovali naši pamiatkári, keby toto chcel niekto zrealizovať u nás?
V betónovom štýle je aj priestor pred kostolom. Okrem spomenutých "bunkrových vetrákov" sú tu aj ďalšie lavičky. Zrejme ich využijú v čase pútí, ktoré tu bývajú vždy prvú nedeľu júla a októbra. Na túto slávnosť sa tu schádzajú pútnici zo širokého okolia Korutánskej nížiny.
Pre osvieženie pútnikov i cestujúcich z diaľnice je pred kostolom vodovod s čerstvou a chutnou vodou.
Hneď vedľa je možné si posedieť v tieni orecha a zjesť prinesený olovrant.
Nevýhodou je, že parkovisko s prístupom od diaľnice je od tohto miesta trochu vzdialené. Na cestu priamo ku kostolu majú prístup len domáci.
Okraj lesa oddeľujú od parkoviska kríky a lesný podrast, v ktorom dominuje malinčie.
Koncom júna, keď som išiel do Talianska, ešte na ňom maliny neboli.
Avšak po týždni, keď som sa vracal, už ma čakali sladučké plody.
A kto sa dobre pozeral do trávy vedľa cesty, našiel ešte niečo:
Okrem jahôd by sa azda pri troche šťastia a blúdení lesom dalo naraziť aj na čučoriedky.
Pre civiláciou a komfortom rozmaznaných to asi nie je to pravé. Tí asi skôr zabočia na nejaký Raststation. Ale aj tu motorista nájde potrebné služby. Natankuje lacnejšie, než na diaľnici, a môže si dať i kávičku, či zmrzlinu:
Benzín je tu lacnejší nielen ako na diaľnici, ale aj ako na prihraničných pumpách, kam chodia našinci tankovať zo Slovenska. Avšak pozor: OMV aj tu má nepekný zvyk - na popoludňajšie hodiny zdvihnúť cenu. V tom čase sa oplatí potiahnuť kúsok ďalej a na svetelnej križovatke odbočiť vľavo - tam je ďalšia pumpa, popoludní výhodnejšia.
A čo na záver dodať?
Je mnoho úžasných miest, okolo ktorých preletíme po diaľnici, a ani netušíme, aké je krásne sa zastaviť.
A nejedná sa len o diaľnicu z asfaltu. Môže to byť aj diaľnica nášho života.
