Najbližšia možnosť prejsť cez rieku Moravu do Českej republiky je mostom na ceste z Kútov do Lanžhotu a Břeclavy. Kúsok za mostom cesta križuje (podchádza) diaľnicu Bratislava-Brno, a kúsok za ním je nenápadná odbočka vľavo (naproti bývalému lanžhotskému JZD).
Vydal som sa touto cestičkou. Je to prvá možnosť dostať sa k sútoku riek, ktorý je však od tohto miesta asi 10 km juhozápadne. Keďže netuším, ako ďaleko sa mi podarí dostať autom (cesty na maps.google nie sú veľmi isté), tak mám znovu na prívese aj bicykel.
Úzkou asfaltkou sa blížim k ohrade s bránou, ktorá je otvorená. Zrazu sa oproti mne objaví kamión s korbou i prívesom naplnenými drevnými pilinami. Musím trochu cúvnuť, aby okolo mňa kamión prešiel a pokračujem cez otvorenú bránu ďalej.
Až neskôr mi napadlo, že brána by bola asi zamknutá, nebyť týchto prác po ťažbe dreva. (Švanda by bola, keby prácu skončili a bránu zamkli, kým som vnútri. Po ceste späť som tento kamión stretol - našťastie práve na rázcestí, tak mu nebol problém sa vyhnúť - viď foto po nabehnutí myšou na obrázok.)
Pri bráne sa náchádza informačná tabuľa. Tam sa síce píše, že v lesoch sa nesmie jazdiť a stáť s motorovými vozidlami (to som si však prečítal až pri odchode), keďže tam však nebola žiadna dopravná značka, a teda ani zákaz vjazdu, pokračoval som ďalej.
Cesta išla zväčša lesom. Asfaltiek tam veľa nebolo. Takmer všetky ostatné cesty, znázornené gúglom, boli lesné.
Na mapu ciest z gúgla sa teda veľmi spoľahnúť nedalo, GPS mi len prezrádzalo aká je moja poloha voči vodným tokom a sútoku. Preto, keď som narazil na križku v tvare T, bolo to hlavne intuíciou, že som sa vydal správne doľava.
O niečo ďalej sa dokonca objavila smerovka. Na tom mieste však veľmi potrebná nebola. Na rázcestiach ale chýbala.
Územie, okrem lesného hospodárstva, slúži k chovu lesnej zveri - jelenej, srnčej, danielej i diviačej. Z toho dôvodu sa tu nachádzajú ploty, ktoré ho delia na viac častí:
Územie je tiež popretkávané množstvom kanálov:
Hoci je to územie s aktívnym lesným hospodárstvom, na scenérii to veľmi nebadať. Veru, slovenskí podnikatelia v lesníctve by sa tu mohli veľa učiť...
Po asfaltke sa mi podalrilo dostať celkom ďaleko. Ale všetkému je raz koniec... Teda nie koniec asfaltky, ale mojej cesty autom. Zamknutá brána, len bránka pre peších, prípadne pre cyklistov.
Auto odstavujem v tieni stromov, a ďalej pokračujem na bicykli.
Ešteže foťák má samospúšť. Ale stihnúť to za 10 sekúnd nie je vôbec jednoduché.
Kochám sa prírodou. Kvetenstvo je tu omnoho pestrejšie a farebnejšie, než na slovenskej či rakúskej strane:
Černice sú ešte len v kvete. Škoda...
Prichádzam na hrádzu. Rieka už teda musí byť blízko.
Táto strana hrádze smeruje na severozápad a stáča sa na sever. Ten smer nie je pre mňa.
Na opačnú stranu hrádza smeruje na západ - možno by som sa po nej pustil, ale je tam zamknutá brána. (Pri ceste naspäť tam zrovna vchádzalo auto, šofér nechal za sebou bránu otvorenú. Ktovie, koľko cykloturistov sa potom vydalo nesprávnym smerom? - viď obrázok myšou.)
Nie som si istý, či cesta predo mnou ide správnym smerom. Vlastnoručne zhotovená mapa (podľa podkladov z uja Gúgla) a GPS mi naznačujú, že cesta ma naozaj odviedla viac na západ, ale čoskoro by mala byť odbočka doľava.
A naozaj! Zakrátko prichádzam na križovatku. Je tu aj smerovník. Ukazuje dva smery, z ktorých sa sem dá prísť. Ja som prišiel od Lanžhotu, vpravo je cesta od Pohanska (popri hranici, smer Břeclav). Ale smerovka k sútoku chýba! To by malo byť podľa mojej mapy doľava.
Doľava cesta vedie, lenže je tam zase brána. A zamknutá...
Uvažujem, ako prenesiem bicykel cez plot...
... keď tu prichádzajú mladí miestni cyklisti, a zisťujem, že to také zložité nebude.
Až teraz som si všimol modrej šípky na stĺpe. Mohol by tu byť aj nápis.
Ďalej sa už nachádza aj smerovník - tam, kde treba odbočiť do lesa. Ale tiež nie je veľmi výrazný.
Cesta k sútoku pokračuje ďalej lesom.
Zrazu sa predo mnou objavuje hraničný kameň. Ale nie Českej republiky, lež Moravského markgrófstva z roku 1755, na vtedajšej hranici s Rakúskym arcivojvodstvom a Uhorským kráľovstvom.
M.M.M. - meta marchionatus Moraviae (hranica markgrófstva Moravy)
Lesnou cestou pokračujem na bicykli ďalej, ošľahaný nie moravským vetrom, ale dvojmetrovou žihľavou. A už sa objavuje rieka Dyje.
Pohľad na ústie Dyje. V pozadí slovenský breh Moravy.
"Zabi bobra, zachrániš strom." (Myšou zobrazíte detail na prácu bobrích zubov.)
Uprostred chodníka - zrejme bobria nora.
A toto už je aktuálny hraničný kameň Českej republiky. Zo slovenského brehu vyzerá toto miesto zarastené (pozri myšou), ale tu vidno, že je turistami dosť navštevované.
Zato zadná - informačná strana tabule je na tom horšie:
Pohľad hore tokom rieky Moravy. Vpravo v tieni slovenský breh, vľavo moravský.
K samotnému miestu sútoku treba prejsť "bránou" zo zlomenej koruny starej vŕby.
Zaujímavé, že kým ulomená časť koruny vŕby je suchá, jej koniec, ležiaci na brehu nad vodou, je zelený a rastú z neho mladé konáre.
A prichádzame k cieľu: zde končí země česká, vlastně moravská.
Pohľad na slovenský breh v doobedných hodinách nie je najlepší, lebo je v tieni:
Rakúsky breh
Najkrajší pohľad z moravskej strany sútoku je dolu tokom rieky Moravy:
Po absolvovaní tejto prieskumnej výpravy môžem skonštatovať, že najkrajší výhľad i najlepšie upravené miesto hraničného kameňa je zo slovenskej strany, najhorší z rakúskej.
Čo sa týka prostredia, ktorým sa k sútoku prichádza, je na tom zase najlepšie moravská strana. Jej nevýhodou je, že cez oboru k sútoku je šanca (za normálnych okolností) prejsť len na bicykli. Ani to však nie je taký problém, ako nedostatočné označenie trasy smerom k sútoku. (Pri odchode, keď už som nakladal bicykel na príves, išli okolo cyklisti od Pohanska. Našťastie sa ma spýtali, ako sa ide k sútoku. Inak by svoj omyl zistili asi až v Lanžhote.)
V každom prípade sa oplatí toto miesto navštíviť. (Za pekného počasia a s repelentom.) Tiež by ho bolo dobré (tak zo slovenskej, ako i moravskej strany) lepšie označiť.
