Ako správny turista a pátrač som začal štúdiom mapy. Sútok Dyje a Moravy som na mape našiel celkom ľahko. Horšie to bolo s cestou k tomu miestu. Každá internetová mapa zobrazila cesty okolo hrádze rieky inak. A moje GPS zase inak.
Tak sa teda spoľahnem na intuíciu...
Cestou z Moravského Svätého Jána na Hohenau (treba využiť príležitosť a zbehnúť si na lacnejší benzín) som zvolil odbočku vpravo, ktorú ako jedinú ignorovali všetky šípky na cyklistickom smerovníku. Podľa mojich zistení, by práve táto cesta mala hrádzu pretínať geograficky najbližšie k sútoku riek.
A už som pred hrádzou. GPS ma s istotou presviedča, že cesta za ňou pokračuje ďalej k Morave.
No, čosi ako cesta tam je, ale autom neprejazdná. Ešte tak možno nejakým džípom, či gazíkom...
Auto odstavujem (a zamykám), ďalej pokračujem pešo. Kochám sa prírodou a čo-to aj okoštujem.
Zarastená lesná cesta sa predo mnou zrazu rozširuje do krásnej a rovnej lúky. Ideálna na futbal, či stanový tábor.
A čosi sa tu na tej lúke skrýva!
Zrejme pozostatok "železnej opony". Nemý svedok mnohých tragédií, keď sa v päťdesiatych rokoch tadiaľto cez rieku Moravu ľudia pokúšali utiecť do Rakúska.
Stálo by to za preskúmanie... Ozýva sa vo mne hlas pátrača z detstva. Ale vchod do bunkra je na moje telesné proporcie dosť úzky - a okrem toho cieľom mojej cesty je dnes niečo iné.
Pokračujem teda ďalej. Na konci lúky narážam na serióznu asfaltku. Podľa môjho GPS táto cesta vedie od nikiaľ nikam. V skutočnosti, predpokladám, práve po nej chodia autá, ktorých cieľom je rieka Morava.
Okrem zelene a žltej, občas bielej farby kvetov, prevláda najmä fialová.
Na rozdiel od pestrej flóry, živočíšna ríša sa až tak neprezentuje.
Okrem tohto "stopára", ktorý sa viezol na prednom skle môjho auta, boli to rozmanité druhy hmyzu. Na veľkú časť z nich však bol potrebný repelent.
A zo živočíchov vyššieho evolučného stupňa okrem vtáctva, ktoré bolo len počuť schované v kríkoch, som stretol iba túto žabku (jej kamarátky sa už rýchlo skryli do blata).
Moja intuícia hovorí, že za týmito stromami by už mohla byť rieka.
A naozaj! Rieka Morava a za ňou Morava, čiže Česká republika.
A zdá sa, že od sútoku Moravy s Dyje už nie som ďaleko.
Naďabil som na ďalší živočíšny druh: homo piscátor. Jeho vplyv na prostredie je fatálny.
Lesná cesta, ktorú zrejme autami využívajú najmä rybári, vedie pozdĺž rieky.
Rybárske chatky, či skôr chatrče, nepridávajú tomuto miestu na kráse.
Evidentne rybárom ide len o ich hobby, či úlovok, estetika prostredia ich nezaujíma.
Ale aby som nehádzal všetkých rybárov do jedného vreca, nájde sa aj výnimka:
A tu už máme krásny pohľad na sútok Moravy a Dyje, miesto kde sa stretajú hranice troch štátov:
Trojhraničný bod je uprostred rieky. Tam sa hraničný kameň umiestniť nedá. Preto sa náchadza na brehu. Na každom. Toto je ten slovenský:
Aby sa návštevníci vedeli zorientovať, je tu aj informačná tabuľa:
A z druhej strany tabule - od rieky: štátny symbol, aby cudzinci na druhom (i treťom) brehu, prípadne plavci na rieke vedeli, kto je tu pánom.
Podobne to majú aj Česi (či Moravania). Tabule boli zrejme zrealizované z prostriedkov EÚ v rámci projektu cezhraničnej spolupráce. Tá susedovie tabuľa je však akási zarastená burinou.
Vráťme sa však na náš breh. Komusi sa asi zdala samotná štátna hranica málo zaujímavá pre turistov, tak sa tu rozhodol zrealizovať ďalšiu atrakciu:
Neviem, čie to môžu byť čižmy. Pôsobia tak vojensky. Žeby Štefánika? Ale ten s týmito končinami nič nemal...
(Vysvetlenie nájdete tu, a tiež tu, a ešte aj tu. Dodatok: Podľa môjho názoru - pôvodné umelecké dielo: nič moc. Teraz to vďaka zlodejovi bronzu vyzerá lepšie.)
Najprv som si myslel, že pôvod čižiem vysvetlí nápis na podstavci. Lenže sa ukázalo, že to sú len pozostatky po filmovom štábe televízie Narkóza, keď boli po opici na Slovensku.
Ale naspäť k prírode. Pozrime si ešte rieku Dyje, ktorá tvorí hranicu medzi Rakúskom (vľavo) a Českou republikou (vpravo). Voda v nej je omnoho kalnejšia, než voda Moravy. I na spojenom toku vidno, ako vedľa seba tečú vody týchto riek, až kým sa kdesi nižšie nepremiešajú.
A ešte pohľad na rakúsky breh. Na vode jasne vidno farebný rozdiel medzi vodou z Dyje a vodou Moravy.
Rybárskych chatiek majú Rakúšania viac (holt, majú viac ojráčov), a sú aj vkusnejšie, nie plechové búdy, či pozbíjané systémom Pat&Mat. Za povšimnutie tiež stojí, že rakúski rybári, keď odchádzajú, na rozdiel od slovenských kolegov, siete nespratávajú. Prečo asi?
Asi sú lenivejší... Alebo žeby sa u nich tak nekradlo ako u nás?
Slovo na záver:
Trojštátny hraničný bod je miesto zaujímavé. Príroda i výhľad na obe rieky krásny.
Zvláštne, že turisticky toto miesto nie je lepšie využité. Dokonca i neďaleká križovatka cyklotrás o ňom mlčí.
Môj ďalší plán: pozrieť si toto miesto z rakúskej strany.
Čo myslíte, z ktorého brehu môže mať turista lepší zážitok?
