Na lavičkách vidím pozostatky po "nočnom živote" našej mládeže.
Z toho pohľadu som smutný, ba cítim aj čosi ako hnev. Čo je horšie:
Že naša mládež potrebuje k svojmu "životu" alkohol - a nie trochu?
Alebo že po sebe nevedia ani len upratať? Veď smetný kôš je len na pár krokov od lavičiek.
Potom však začnem uvažovať nad niečim iným: V noci bolo nielen chladno, ale aj mokro. Napriek tomu nečasu mladí vydržali byť tam spolu, prežiť pre nich cenné chvíle v spoločenstve rovesníkov.
Teraz, keď sú zväčša zavretí doma, nechodia ani do školy, zastavené sú v podstate všetky aktivity - práve tínedžerom naviac chýba nedostatok socializácie, tak dôležitej pre ich osobný i spoločenský rozvoj.
Keď im túto prirodzenú potrebu nedokáže naplniť spoločnosť, tak ju napĺňajú sami - spôsobom, akým vedia.
A to, čo po nich zostalo, možno nie je nevychovanosť...
Je to len ich odkaz svetu: Sme tu a žijeme!
Je ten odkaz volaním o pomoc?
Alebo je to ich ponuka, možno neuvedomená, že s ich životnou energiou môžeme do budúcnosti počítať?
To zavisí aj od toho, či budeme na takéto ich odkazy vnímaví a ako na ne zareagujeme...
