Vyjadrenia niektorých kňazov dávajú pocit, že Cirkev vstupuje do volebnej kampane. Pritom sa však zabúda, že ak kňaz niečo napíše v blogu, či na vlastnej webstránke, je to jeho osobná aktivita, nie aktivita Cirkvi.
Spôsob, ktorým dnes zautočila akási "temná tvár" v blogu na profesora cirkevného práva Dudu, je naozaj nechutný, a zaujímalo by ma či admini nad tým budú zatvárať oči.
To, na čo poukázal pán profesor, mne pred časom napadlo tiež, ale uvažoval som nad tým v trochu inej súvislosti:
Keď pred piatimi rokmi kandidoval František Mikloško na prezidenta, hlavným argumentom protikampane bolo, že na post hlavy štátu sa nehodí starý mládenec, lebo by to spôsobovalo protokolárne problémy, pri návštevách hláv iných štátov, ktoré by prišli aj s manželkami.
Za päť rokov pokročil vývoj až tak ďaleko, že už nevadí ani to, ak by hlava štátu žila "na divoko". Teda aspoň niektorým to nevadí, a mám dojem, že sú to práve tí, ktorým vadilo Mikloškovo staromládenectvo.
Keď pred asi 15 rokmi istý vrcholný slovenský politik vzal na audienciu k pápežovi miesto manželky sekretárku-milenku, boli tým rozhorčení aj liberáli, lebo to bol ich politický protivník.
Je to naozaj taký prudký vývoj spoločnosti? Alebo krátka pamäť? Alebo v praxi uplatnené heslo "účel svätí prostriedky"?
Katolíckym kňazom sa vyčíta, že sa vyjadrujú k tomu, čím žije naša spoločnosť - momentálne hodnotením kandidátov na prezidentský úrad. Ak kňaz napíše, koho bude voliť, je zle. Ak v kázni povie morálne princípy podľa ktorých by sa mali kresťania rozhodovať, je zle. Vraj má mlčať...
Tí istí kritici však vyčítajú Katolíckej cirkvi, že veľa jej členov sa k nej síce hlási, ale žijú či konajú inak. Dokonca aj v súvislosti s voľbami zaznieva: "Ako to, že tak málo katolíkov podporí kandidáta na prezidenta, prezentujúceho kresťanské hodnoty?"
Tým sami potvrdzujú, že je povinnosťou cirkevných predstavených, aby konali to, čo im jedným dychom zazlievajú: vychovávať a usmeňovať členov Cirkvi, aby konali v súlade s vierou ku ktorej sa hlásia.
