Ak v nejakej firme vedúci pracovník zistí, že niektorý zamestnanec nezvláda svoju úlohu, má niekoľko možností:
a) Vysvetliť mu nedostatky jeho pracovnej činnosti a nejaký čas sledovať, či nastalo zlepšenie.
- K tomuto prikročí, ak usúdi, že zamestnanec má na zlepšenie predpoklady, že ešte môže byť osožný, a že pre firmu jeho zotrvaním na danom pracovnom mieste nehrozia škody.
b) Preložiť pracovníka na iné miesto, či funkciu.
- Predpokladom je, že je takéto miesto k dispozícii, a že zamestnancove nedostatky, ktoré spôsobovali problémy na jednom mieste, nebudú ich rovnako spôsobovať aj na druhom mieste.
c) Ponúknuť rozviazanie pracovnej zmluvy dohodou.
- Zamestnanec síce príde o prácu, ale za istých benefitov od zamestnávateľa. Pri hľadaní novej práce na ňom nebude nálepka, že bol vyhodený.
d) Dať zamestnancovi výpoveď.
- Pracovník dostane len také benefity, ktoré je mu zamestnávateľ zo zákona povinný dať.
Cirkev však nie je firma (aj keď ju tak niektorí katolikofobici označujú), predsa však k tým, ktorí zastávajú nejaký cirkevný úrad, pristupuje podobne. Aj keď isté rozdiely tam predsa len sú.
AKO SA MÔŽE UPRÁZDNIŤ BISKUPSKÝ STOLEC?
(SEDE VACANTE)
1. Smrťou biskupa
Toto je štandartný spôsob, ako sa uprázdni biskupský stolec.
Riadenie diecézy až do zvolenia administrátora prechádza na pomocného biskupa. Ak ich je viac, tak služobne najstaršieho. Ak niet pomocného biskupa, riadenie diecézy prechádza na kolégium konzultorov (poradný zbor zosnulého biskupa - toto kolégium môže nahrádzať katedrálna kapitula).
Ten, kto po smrti diecézneho biskupa riadi diecézu, má čo najrýchlejšie upovedomiť Apoštolskú stolicu a musí bezodkladne zvolať kolégium konzultorov, toto má do ôsmych dní od smrti biskupa zvoliť administrátora diecézy.
Ak by v určenom čase nebol zvolený administrátor diecézy, jeho určenie prechádza na arcibiskupa-metropolitu. (V prípade smrti metropolitu - na služobne najstaršieho diecézneho biskupa cirkevnej provincie).
Administrátor diecézy, ak bol platne zvolený podľa predpisov, preberá riadenie diecézy hneď, ako zloží vyznanie viery pred kolégiom konzultorov. O svojom zvolení má čo najskôr upovedomiť Apoštolskú stolicu. Administrátor diecézy má podobné povinnosti a moc, ako diecézny biskup, a to až do vymenovania nového diecézneho biskupa.
2. Zrieknutím sa v dôsledku dovŕšenia 75 rokov
Toto je v súčasnosti najčastejší spôsob uvoľnenia biskupského stolca.
V minulosti cirkevní funkcionári takúto povinnosť nemali, často zotrvávali v úrade až do smrti, a to i keď boli nevládni, alebo aj senilní. Preto súčasné cirkevné právo uložilo povinnosť po dovŕšení 75 rokov podať zrieknutie sa úradu.
Po prijatí zrieknutia sa kompetentnou vrchnosťou zostáva osobe titul úradu s prívlastkom "emeritný".
Biskupský stolec sa neuprázdni automaticky po podaní zrieknutia, ale až keď pápež zrieknutie sa prijme. Niekedy ho prijme s tým, aby biskup ešte istý čas zotrval v úrade (tak to bolo v prípade nitrianskeho biskupa kard. Korca), alebo zrieknutie sa prijme a dovtedajšieho diecézneho biskupa ustanoví za administrátora diecézy, kým nevymenuje nového diecézneho biskupa (tak to bolo v prípade trnavského arcibiskupa Sokola).
3. Zrieknutie sa
Biskup sa môže zrieknuť úradu aj pred dovŕšením 75 rokov. Môže tak slobodne urobiť na základe vlastného uváženia, keď cíti, že je lepšie pre neho alebo pre diecézu, aby sa úradu vzdal.
Cirkevné právo "naliehavo žiada, aby predložil zrieknutie sa úradu", ak sa stal "menej schopným zastávať svoj úrad" pre narušené zdravie alebo iný závažný dôvod.
Iným závažným dôvodom môže byť aj okolnosť, že biskup svoj úrad nezvláda. Hoci sa nedopustil žiadneho deliktu voči právu, za ktorý by mohol byť potrestaný, predsa však je lepšie, aby svoj úrad opustil. Biskup nie je povinný zverejniť dôvody, prečo sa zrieka. Tiež ak je biskupovi odporučené, aby sa zriekol, nie je povinnosť zverejňovať dôvody.
Biskup, ktorého zrieknutie sa bolo prijaté, ponecháva si titul emeritného biskupa svojej diecézy.
Ak si to emeritný biskup želá, môže zostať bývať v diecéze. V niektorých prípadoch pre zvláštne okolnosti môže Svätá stolica rozhodnúť, aby si zvolil miesto pobytu mimo diecézy.
4. Odvolanie
Ak pápež usúdi, že je pre dobro Cirkvi, aby biskup svoj úrad opustil, a on sa ho nechce zrieknuť, má právo ho z úradu odvolať.
Takýto krok nie je síce výnimočný, ale nedá sa nazvať ani bežným. Možno ho považovať ako posledné riešenie. Preto ani cirkevný zákonník tento úkon podrobnejšie nerozoberá.
Nejedná sa o trest, preto nie je ani povinnosť toto rozhodnutie zdôvodňovať, ani uvádzať príčiny, ktoré k nemu viedli. Tak, ako je slobodným rozhodnutím pápeža na základe vlastného uváženia biskupa vymenovať, tak ho slobodným rozhodnutím na základe vlastného uváženia môže aj odvolať.
Biskupská moc, udelená sviatostnou vysviackou, mu síce zostáva, ale vykonávať ju môže len "v hierarchickom spoločenstve". Keďže nie je postihnutý žiadnym cirkevným trestom, biskupské úkony môže konať, ale len so súhlasom územne príslušného diecézneho biskupa.
Pri zrieknutí sa a odvolaní biskupa pápež v samotnom dekréte stanoví administrátora diecézy, kým sa jej vedenia neujme nový biskup. Ak by sa tak z nejakého dôvodu nestalo, riadenie diecézy sa rieši podobne, ako v prípade smrti biskupa.
5. Preloženie
Biskup môže svoj úrad uvoľniť aj tým, že prevezme iný úrad.
Preloženie sa prakticky koná z dvoch dôvodov:
1. Biskup je pre svoje osobné kvality poverený náročnejšou/dôležitejšou službou. Napríklad mníchovský arcibiskup kardinál Ratzinger bol v roku 1981 vymenovaný za prefekta kongregácie a tak opustil Mníchov a odišiel do Ríma. Mníchovský arcibiskupský stolec sa tým uvoľnil. Alebo krakovský arcibiskup kardinál Wojtyla bol zvolený za rímskeho biskupa-pápeža, tým sa uvoľnil krakovský arcibiskupský stolec. V našich dejinách je mnoho prípadov, keď biskup z Nitry, Banskej Bystrice, či Košíc sa stal ostrihomským arcibiskupom, prímasom Uhorska, a tak prešiel z jedného biskupského sídla do druhého.
2. V úrade biskupa sú problémy, pre ktoré by ho bolo potrebné odvolať. Avšak v inej úlohe, na ktorú predpoklady má, môže byť užitočný. Napríklad jeden biskup si vytvoril príliš blízke vzťahy s istou politickou stranou. Vyvolávalo to problémy vo vzťahu medzi Cirkvou a štátom, i vo vnútri Konferencie biskupov. Tak ho povolali do diplomatických služieb Vatikánu, povýšili na titulárneho arcibiskupa a urobili nunciom v štáte dostatočne vzdialenom od jeho materskej krajiny, aby nemohol ovplyvňovať tamojšie dianie. Alebo jeden extrémny príklad: arcibiskup Milingo zo Zambie. Ako arcibiskup domorodého pôvodu začal praktizovať exorcizmy a liečenia vychádzajúce zo šamanizmu. Preto bol odvolaný zo svojho úradu a preložený do Vatikánu, kde zastával rôzne vysoké úradnícke posty. (V jeho prípade bolo preloženie spojené aj s trestom, mal aj zákaz vrátiť sa do Zambie. Avšak u neho ani preloženie nepomohlo, napokon sa dostal úplne mimo Cirkvi.)
Biskup, ktorý je preložený, má do dvoch mesiacov odísť do diecézy, kam bol preložený a prevziať úrad. Kým sa tak nestane, má vo svojej pôvodnej diecéze moc administrátora. Po prevzatí nového úradu sa jeho pôvodná diecéza stáva vakantnou a pri jej ďalšom riadení sa postupuje ako pri smrti biskupa, pokiaľ Svätá stolica nerozhodla inak.
6. Odňatie úradu (?)
V Hríbovej Lampe na tému "Bezák" hovoril Imrich Gazda ešte aj o odňatí biskupského úradu, ako najradikálnejšom riešení, spojenom s trestom.
Nie som si však istý, či je takýto výklad cirkevného práva správny. Cirkevný zákonník, v časti o strate cirkevného úradu všeobecne, síce uvádza aj odňatie úradu ako trest za delikt, ale v časti o uvoľnení biskupského stolca sa táto možnosť odňatím neuvádza.
Práve naopak, v súvislosti s cirkevným trestom sa tam nepíše o uprázdnenom biskupskom stolci, ale o hatenom.
HATENÝ BISKUPSKÝ STOLEC
(SEDE IMPEDITA)
V prípade, že by bol biskup uväznený, vyhnaný z krajiny, alebo úplne nespôsobilý vykonávať pastoračnú starostlivosť o diecézu, jedná sa o hatený biskupský stolec.
Biskupovi naďalej prináleží jeho titul aj úrad, aj keď ho nemôže vykonávať.
V takomto prípade sa neustanovuje administrátor diecézy, ale cirkevný zákonník určuje, kto má riadiť diecézu, pokiaľ to Svätá stolica nezariadila inak.
Ten, kto takto riadi diecézu, má rovnaké právomoci a povinnosti ako administrátor diecézy, hoci mu takýto titul neprislúcha.
Špecifickou situáciou je, ak je diecéznemu biskupovi cirkevným trestom zakázané vykonávať úlohu. Vtedy metropolita (prípadne služobne najstarší diecézny biskup cirkevnej provincie) sa má ihneď obrátiť na Svätú stolicu, aby vec riešila.
Z toho vyplýva, že cirkevným trestom sa biskupský úrad nestráca, i keď ho biskup vykonávať nemôže. Súčasťou tohto trestu, resp. jeho dôsledkom môže byť vyššie spomenuté odvolanie biskupa.
Cirkevný trest môže byť vopred vynesený - uvedený v cirkevnom zákonníku, a na vinníka sa vzťahuje od samotného vykonania skutku (biskupa sa môže týkať napríklad exkomunikácia, ak poruší spovedné tajomstvo, alebo vysvätí iného biskupa bez súhlasu Svätej stolice).
Okrem toho môže cirkevný trest uložiť cirkevný súd, alebo kompetentná cirkevná vrchnosť. Avšak žiaden cirkevný súd, ani cirkevná vrchnosť okrem pápeža, nie je kompetentná pozbaviť biskupa jeho úradu.
APOŠTOLSKÝ ADMINISTRÁTOR
V súvislosti s odvolaním trnavského arcibiskupa Bezáka sa stretáme s týmto pojmom: Až do vymenovania nového pastiera pre Trnavskú arcidiecézu bude jej pastoračným riadením poverený pomocný biskup J. E. Mons. Ján Orosch ako apoštolský administrátor „sede vacante“.
V cirkevnom zákonníku sa stretáme s termínom "apoštolská administratúra" - je to "určitý podiel Božieho ľudu, ktorý pre zvláštne a celkom vážne dôvody Svätý otec nezriaďuje ako diecézu, a pastoračná starostlivosť oň sa zveruje apoštolskému administrátorovi, ktorý ho má v mene Svätého otca riadiť." Čo sa týka právomoci a povinností je postavený na roveň diecéznemu biskupovi.
Apoštolskou administratúrou bola Trnava v rokoch 1922-1977. Po rozpade Uhorska a vzniku ČSR bola časť územia Ostrihomskej arcidiecézy odrezaná štátnou hranicou a tak ho nemohol Ostrihomský arcibiskup spravovať. V rokoch 1919-1922 toto územie spravoval generálny vikár so zvláštnymi právomocami. V roku 1922 bola zriadená apoštolská administratúra, podriadená priamo Svätej stolici. Apoštolský administrátor P. Jantausch bol v roku 1925 vysvätený za biskupa. Aj ďalší dvaja biskupi A. Lazík a J. Gábriš neboli diecéznymi biskupmi, ale apoštolskými administrátormi.
Politická situácia (napätie medzivojnového obdobia a Viedenská arbitráž, potom vojna a napokon komunistický režim) neumožnila riadne usporiadať cirkevné zriadenie na Slovensku.
K tomu prišlo až v roku 1977, keď bola na Slovensku zriadená cirkevná provincia a Trnava bola povýšená na arcidiecézu - metropolitné sídlo.
Apoštolský administrátor biskup J. Gábriš však nemohol byť menovaný za arcibiskupa, a tak novú arcidiecézu spravoval naďalej ako administrátor. Až pri oznámení o jeho smrti v r.1987 ho pápež okamžite vymenoval za trnavského arcibiskupa "in memoriam".
Aj nový administrátor J. Sokol bol aj po biskupskej vysviacke v r.1988 naďalej len administrátorom diecézy, až kým v r.1989 nebol vymenovaný za trnavského arcibiskupa.
Situácia biskupa J. Oroscha ako apoštolského administrátora je špecifická. Stojí na čele diecézy, nie apoštolskej administratúry. Avšak pre súčasnú zložitosť situácie sa rozhodol Svätý otec riešiť záležitosť týmto spôsobom. Biskup Orosch má právomoci diecézneho biskupa, avšak len dočasne a vo výkone svojej úlohy podlieha priamo pod Svätého otca, a nie pod metropolitu a zrejme ani pod Konferenciu biskupov Slovenska.
