Prvý ročník klavíra som za takýchto okolností robil dva roky.
Mama ma povzbudzovala, že keď budem starší, budem rád, že čosi viem (a mala pravdu).
Moju chuť do hry sa snažila motivovať aj tým, že mi sľúbila za každú skladbu, ktorú sa naučím, 50,- Kčs (to bol vtedy veľký peniaz!) Ja si to síce nepamätám, ale vraj som jej na túto ponuku odvetil: "Život je viac, ako peniaze."
Na záver školského roka bývala prehrávka, ktorá bola podkladom pre známku na vysvedčení. Súdružka učiteľka si zmyslela (bol to môj druhý prvý ročník), že budeme s mojou o tri roky staršou sestrou hrať štvorručnú skladbu.
Počin celkom zaujímavý - kvôli sestre (poctivke) som bol prinútený viac cvičiť aj ja. Ale tam pedagogická genialita súdružky učiteľky narazila na hranice možného...
Prišiel deň prehrávky. V sále rodičia žiakov, postupne deti prichádzali, zahrali, rodičia im zatlieskali...
Prišli sme na rad aj my. Uklonili sme sa, sadli za klavír a začali hrať...
Po dvoch taktoch som netrafil správnu klávesu, a úplne ma to dezorientovalo. Sestra odohrala svoju časť skladby bezchybne, ja som jej do toho občas brnkol, ale nikdy som sa nestrafil. Keď prišla v skladbe na koniec, tak mi pošepla, že ide znovu od začiatku, aby som sa chytil. Chytil som sa, ale až na samotný záver už opakovanej skladby.
Vzorne sme teda dohrali posledné takty skladby, vstali sme, poklonili sa, ľudia zatlieskali. Súdružka učiteľka, geniálna pedagogička, povedala sestre: "Ty si to zahrala na jednotku, tvoj brat na päťku. Keďže je to štvorručná hra, hodnotí sa to spoločne - obaja budete mať na vysvedčení trojku."
Netuším, koho z tejto krivdy sestra vinila viac - učiteľku, či mňa...
Trojka mi však zabezpečila postup do druhého ročníka. (O čo som ja, ak mám byť úprimný, ani tak veľmi nestál.) Keďže som mal absolvované dva ročníky teórie a len jeden ročník klavíra, dostal som ponuku (aby ma tam udržali), že rok nemusím chodiť na teóriu, aby som dobehol ten klavír.
Aj to som však vydržal len do novembra... Hodinu klavíra som mal mať v utorok od 14.00 do 14.45. Bol som tam načas, ale učiteľky nikde - miestnosť zamknutá.
Vedel som, že mama by mi netolerovala, keby som odtiaľ zmizol. Tak som čakal, kým uplynie čas mojej hodiny a budem môcť ísť v pokoji domov...
Lenže asi o 14.30 doniesli pani učiteľku. Našli ju ležať na trávniku, neďaleko hudobnej... Odomkli miestnosť jej kľúčami, posadili ju do jej kresla, a zapálili jej cigaretku... A začala moja hodina klavíra. Myslel som si, že za tých 15 minút ma už veľmi trápiť nestihne...
Lenže ona ma nechcela ukrátiť o čas hry na klavíri, ktorý mi rodičia zaplatili (a za ktorý ona dostávala plat), tak ma tam držala celých 45 minút - až do 15.15.
Naštvaný som išiel domov. To mi bolo fuk, že bola opitá. Aj cigaretový dym sa dal vydržať. Na nadávanie som bol zvyknutý. Tieto veci mi žili netrhali. Ale že ma okradla o pol hodiny môjho voľného času, to som stráviť nevedel!!!
Bol som naštvaný, ale do plaču mi nebolo. Niekedy je však aj fingovaný plač prospešný:
Kým som prišiel domov, vedel som presne, čo urobiť. Keď som otvoril dvere, začal som plakať: "Učiteľka bola opitá a kričala na mňa... Ja tam už viac nepôjdem..."
A nešiel som. To bola moja posledná hodina klavíra...
P.S.
Asi o dva roky som sa sám, z vlastnej iniciatívy naučil hrať valčík "Na vlnách". (Ale tých 50,- Kčs som už nedostal.)
Venované blahej pamäti socialistického pedagogického zboru Osvety na bratislavskej Pošni, zvlášť súdružky učiteľky J...vej.
P.S.2
S o to väčšou úctou hľadím na všetkých dobrých učiteľov hudby, ktorí sú skutočnými pedagógmi, a učia deti hudbu milovať.
