Na občiansku a ruštinu sme dostali uvedomelú a presvedčenú súdružku, ktorá s červenou hviezdou na hrudi azda aj večer zaspávala. Súdružka profesorka brala svoju ideologickú stranícku úlohu minimálne tak zodpovedne ako pedagogickú, a tak napr. sme už na prvej hodine občianskej vypĺňali akýsi dotazník. Súdružka nezabudla zdôrazniť, že je anonymný a tak sa nemusíme báť, napísať tam úplnú pravdu.
Anonymita dotazníkov bola úplne jasná, veď prvá otázka znela: "Aké zamestnanie má váš otec?" a druhá (koho by to napadlo?) znela: "Aké zamestnanie má vaša matka?"
V ďalšej otázke už nám boli ponúknuté aj odopvede:
"Chodíte do kostola? A- nie, B- len na Vianoce, C- občas, D- každú nedeľu"
A ďalšie otázky sa niesli v podobnom duchu.
To som však odbočil od 44, ale preto, aby som predstavil protagonistku príhody, sudružku profesorku S.
Niekedy v októbri nám triedna oznámila, že sa pôjde do kina. Celkom pozitívne - nebudeme sa učiť...
Kino Pokrok sme naplnili a začalo sa premietanie. Film mal názov Štyridsaťštyri a keď sa v ňom objavili vojenské uniformy a pušky (pri všetkej úcte k I.Mistríkovi a ďalším úžasným slovenským hercom) som okamžite "zalomil"...
Zobudil som sa až na to, ako sa spolužiaci tlačia cezo mňa z radu, aby čím skôr vyšli z kina.
Všetko by bolo super, veď nič lepšie sa nám nemohlo stať, ako to, že sme sa uliali z vyučovania, keby ideoaktívna súdružka profesorka S. neprišla na najbližšiu hodinu s tým, že si film zhodnotíme.
Neviem či to bola náhoda, alebo či jej to našepkal rožkatý, ale vybrala si práve mňa, aby som o filme hovoril. Na moje neisté a nič nehovoriace zmätené blabotanie sa ma opýtala, či viem o čom film bol.
Tu už som trochu nabral sebaistotu - veď to je jasné - no predsa o Slovenskom národnom povstaní, veď vojnový film o štyridsiatom štvrtom by o čom inom mohol byť?!
Súdružku v tej chvíli skoro vystrelo, a podľa jej reakcií (presné slová, ktoré mi adresovala, som už radšej z pamäti odfiltroval) som pochopil, že z nás počas môjho ďalšieho štúdia priatelia nebudú.
Našťastie sme v 2. ročníku dostali na občiansku Dionýza I., a to už je úplne iná kapitola (a zaslúži si asi aj samostatný článok).
Až neskôr som zistil, že tento film z r.1957, režírovaný P.Bielikom, zobrazuje udalosť z 1. svetovej vojny, keď sa v Srbsku vzbúrili slovenskí vojaci a 44 ich bolo popravených.
Takto teda mňa (síce trochu inak, ako množstvo iných) deformovala marxisticko-leninská ideológia.
So súdružkou profesorkou S. som sa po maturite stretol už len raz. (Nie že by mi to chýbalo.) Bolo to v čase, keď som sa po maturite zaradil do pracovného procesu a dal si prihlášku na teológiu.
Tak, ako sa mnohí profesori divili, prečo som si v maturitnom ročníku odmietol dať prihlášku na VŠ, tak ešte väčšiu senzáciu vyvolala správa, (ktorá sa veľmi rýchlo rozšírila po kabinetoch), že chcem ísť študovať za kňaza.
Keď som sa potom v budove školy objavil, aby som pozdravil niektorých profesorov, s ktorými som si dobre rozumel, a zvlášť preto, aby som si požičal učebnicu latinčiny, viacero profesoriek mi pri stretnutí na chodbe vyjadrilo sympatie. Až na súdružku S.
Pozrela na mňa pohľadom, v ktorom sa miešalo znechutenie a odpor, a povedala:
"No, Vojtko! Čo iné sa už len dalo od vás čakať?!" A išla preč.
Toto pohŕdavé vyjadrenie z úst zapálenej komunistickej ideologickej bojovnice však v mojich ušiach znelo ako pochvala. A v duchu som sa musel smiať.
