Pokiaľ viem, ich úlohou je aj dopĺňanie chýbajúcich výrazov do nášho jazyka, napríklad vďaka ním máme slovo "hovorca", lebo ešte pred 20 rokmi sme márne hľadali ekvivalent českému slovu "mluvčí", a pomáhali sme si "tlačovým tajomníkom".
Nové slová sa tvoria na základe pravidiel, vypozorovaných pri prirodzenej tvorbe slov, napr. dozor - dozorca, výprava - výpravca, rozhodnutie - rozhodca.
A tak vzniklo: hovor - hovorca.
Ďalšou ich úlohou je dbať na čistotu jazyka, aby sa doňho nevnášali prvky iných jazykov, ktoré by vytlačili z našej reči pôvodné slová. (Zvlášť sú v tomto smere zaťažení na češtinu.) Napríklad: nie sme nemocní, ale chorí; trápi nás choroba, a nie nemoc. Zatiaľ však stále chodíme do nemocnice, a nie do chorobnice. (Zrejme práve kvôli tomuto nedostatku naše zdravotnícke zariadenia fungujú tak, ako ne-fungujú.)
Podobne mali "spadené" (neviem, či je to spisovné slovo, tak radšej, aby som predišiel porušeniu jazykového zákona) - teda: boli odmietavo zameraní na slovo "bratranec", ktoré evidentne má etymologický pôvod v českom "bratr". A tak dlhé desaťročia úporne proti nemu bojovali a vnucovali nám slovo číro slovenské "bratanec" (bez toho českého "r"). Avšak, ako som minulý rok zistil, v tejto veci už kapitulovali a vyhlásili, že spisovné je aj "bratanec" aj "bratranec", len odporúčajú používať to prvé.
Asi zistili, že potom by museli čosi urobiť aj so slovom "matka", alebo s pôvodnejším tvarom "mater" (vyslov. maťer), dnes už bežne nepoužívaným, pretože aj toto nie sú pôvodné slovenské slová, ale vnesené z latinského "mater" (vyslov. máter).
A napokon je úlohou našich jazykovedcov vysvetľovať, ako správne slovenské výrazy používať, ako ich skloňovať a časovať, a akým nevhodným slovným spojeniam sa vyhnúť. Napríklad, že nejdeme "do babky", ale ideme "k babke" (pozdravujem východ); alebo že nie "hrozne" (či "strašne") sa tešíme na prázdniny, ale "veľmi" sa tešíme.
Vedomí si tejto svojej veľkej (alebo hroznej?) zodpovednosti za budúcnosť slovenského jazyka, a teda aj národa, (a ako sa ukázalo predvídavo i štátu) jazykovedci teda rozhodli, že občianstvo nie je "dvojité", ale "dvojaké".
Rozmýšľal som, čo ich k tomu viedlo? Žeby slovo "dvojité" nebolo spisovné?
Keď som ako dieťa išiel na zmrzlinu, dal som si "dvojitú" - čiže dva kopčeky (kopček bol za 50 halierov).
Tiež ak boli kuchárky pri obede ochotné dať "dupľu", aby som nemusel dva razy čakať v rade, vypýtal som si "dvojitú porciu".
Nahliadnutie do internetového slovníka jazykovedného ústavu mi potvrdilo, že slovo "dvojitý" spisovné je. Uvádzajú ako príklad "dvojité dvere, dvojitá stena, dvojitá ochrana".
Dvojité dvere pozostávajú z dvoch krídel; dvojitú stenu tvoria dve súbežné priečky; dvojitú ochranu poskytujú dvaja rozdielni ochrancovia; dvojitá zmrzlina pozostáva z dvoch kopčekov; dvojitá porcia je dvojnásobná oproti normálnej.
Čiže dvojité občianstvo znamená, že jeden občan má dve občianstva.
A ako je to so slovom "dvojaké"?
Podľa stránky jazykovedného ústavu je tiež spisovné a vyjadruje dva druhy - napr. "dvojaké mäso, dvojaké riešenie".
Veru, ak sa jedná o dvojaké občianstvo, môžeme nájsť dvojaké riešenie.
1. riešenie: Občan južného Slovenska, hovoriaci po maďarsky, bude mať dve občianstva: slovenské a maďarské. Mohli by sme povedať, že má dva druhy občianstva. Ale naozaj sú to dva druhy?
Overme si to na výraze, ktorý jazykovedci dali ako príklad pre použitie tohto slova: dvojaké mäso.
Ak kuchár pôjde robiť špecialitu z dvojakého mäsa, použije napr. hovädzie a bravčové. Naozaj, výsledné dielo je z dvojakého mäsa.
Ak však kuchár zoberie slovenské bravčové a maďarské bravčové, a urobí z neho špecialitu, bude to špecialita z bravčového mäsa, ale nie z dvojakého mäsa.
Preto riešenie, že ak má niekto občianstvo slovenské a maďarské, jedná sa o dvojaké občianstvo, sa mi zdá nesprávne. (Tam sa skôr hodí vyraz "dvojité", ako dvojitá zmrzlina môže byť vanilková a čokoládová.)
pozn.: Podobnosť uvedeného príkladu s občiansko-zmrzlinovou kauzou istého satirika je čisto náhodná!
2. riešenie: Občan južného Slovenska, hovoriaci po maďarsky, dostane k slovenskému občianstvu aj maďarské, ktoré mu ale neumožní zúčastniť sa maďarských parlamentných volieb. Môžeme jednoznačne hovoriť o dvojakom občianstve. Ale nie preto, že jedno je slovenské a druhé maďarské, ale preto, že jedno mu dáva iné práva (alebo práva iného druhu) ako druhé občianstvo.
ZÁVER:
Ak chceme hovoriť o tom, že slovenskí občania, hovoriaci po maďarsky, dostanú k slovenskému občianstvu aj maďarské, je správnejšie hovoriť o dvojitom občianstve.
Ak však chceme hovoriť, že maďarské občianstvo Maďarom, žijúcim mimo Maďarskej republiky, dáva iné práva, než občianstvo tých, ktorí žijú na jej území, je správne hovoriť o dvojakom občianstve.
