Za vlády cisára Alexandra Severa (r. 222-235) vznikol v Ríme zaujímavý spor:
Skupina majiteľov rímskych hostincov si vyhliadla dom, kde chceli zriadiť krčmu. Lenže ten dom patril kresťanom a slúžil im ako kostol. Od smrti cisára Septimia Severa (r. 211) totiž zažívali kresťania v Rímskej ríši pokoj a mohli i verejne vyznávať svoju vieru.
Krčmári si však zrejme pamätali, že za minulých čias stačilo niekoho udať, že je kresťanom, a potom už nebol problém zmocniť sa jeho majetku. A tak sa nazdávali, že toto bude schodná cesta, ako sa lacno dostať k lukratívnej nehnuteľnosti.
Ale veci sa nevyvíjali podľa ich predstáv. Kresťania si bránili svoje práva a tak sa spor začal ťahať pred súdmi. Napokon sa dostal k samému cisárovi, ktorý dom prisúdil kresťanom a toto svoje rozhodnutie odôvodnil slovami:
„Je lepšie, keď sa tam bude akýmkoľvek spôsobom uctievať Boh, ako keby sa tam mal otvoriť ďalší hostinec!“
Alexander Severus sa stal cisárom ako 13-ročný, spolu s ním vládla jeho matka Júlia Mamaea. Táto žena, ktorá oplývala mnohými pozitívnymi charakterovými vlastnosťami, vychovávala v tom istom duchu i svojho syna. Pod jej vplyvom sa mladučký cisár obklopil dobrými radcami, čo malo veľký vplyv na jeho vládu.
Od matky mladý Alexander získal aj otvorenú myseľ v náboženskej oblasti. Hoci boli vyznávačmi rímskeho mnohobožstva, zaujímali sa aj o iné náuky. Júlia Mamaea napríklad pozvala do Antiochie Origena a tam počúvala jeho prednášky o kresťanstve. A Alexander mal vo svojom larariu (osobitná skrinka v blízkosti kozuba, v ktorej boli sošky domácich bôžikov) popri pohanských bohoch aj sošky Abraháma a Ježiša Krista. A dokonca mal vraj túžbu postaviť chrám Kristovi, ale ho od toho pohanskí kňazi odhovorili.
Tohto šľachetného cisára, počas ktorého vlády sa síce povzniesla úroveň štátnej správy, ale vznikali problémy v armáde, napokon ako 26-ročného zavraždil v r. 235 Maximin Trák, ktorý sa stal cisárom miesto neho. Pre cirkev tak nastalo nové obdobie prenasledovania.
