Ako naznačuje rubrika "Spomienky", do ktorej som tento článok zaradil, nechcem teraz písať až tak o samom sv. Floriánovi, ako skôr o mojej zvláštnej skúsenosti s ním.
Tieto moje spomienky nás prenesú v čase o dvadsať rokov späť.
Keď som v roku 1988 nastúpil do Kňazského seminára v Bratislave, bolo nás tam natlačených vyše 360, a v nasledujúcom roku až 380. Bol to totiž jediný kňazský seminár, ktorého činnosť komunisti na Slovensku dovolili. Samozrejme, obmedzovali ho a ovplyvňovali jeho fungovanie, ako len vedeli...
Na izbe nás bolo dvanásť, ako apoštolov. Šesť skríň, šesť stoličiek, šesť stolov a šesť poschodových postelí. Viac sa tam nezmestilo.
V prednáškových miestnostiach, ktoré boli zároveň aj našimi učebňami pre samoštúdium (na izbe nebol pre učenie sa priestor), sme sedeli v laviciach, ktoré ešte pamätali Máriu Teréziu.
Kaplnku sme mali v podzemí - v bývalej pivnici (zvykli sme hovoriť, že to je naša podzemná cirkev), avšak tam sa nás zmestila len polovica. Preto sme mali adorácie na striedačku.
Ešteže nám divadelníci z VŠMU prenechali aulu vo vedľajšej budove, tak sme mali mať kde prednášky pre spojené ročníky, a prváci a druháci sme tam mávali i sväté omše.
Kúrenie a teplú vodu nám zabezpečoval kotol na mazut. Keď fungoval, bolo teplo. Horšie to bolo s teplou vodou (aj vtedy, keď kotol fungoval). Po kompletóriu (modlitbe pred spánkom) nastali preteky z kaplnky, resp. z auly, kto sa skôr dostane pod sprchu. Kto to nestihol najneskôr v druhej várke, o teplej vode mohol už iba snívať...
Pádom komunizmu sa situácia zlepšila. Východniari odišli na Spiš a gréci do Prešova. No pribudli dva ročníky naraz - všetci tí, čo v predošlom období pre nevôľu Sekretariátu pre veci cirkevné a ŠTB nemohli byť prijatí. I tak sa nám životný priestor dosť uvoľnil.
Horšie to bolo so zlepšením po technickej stránke. Budovy a zariadenie sa mohli opravovať a modernizovať len postupne, ako bolo vo finančných a technických možnostiach.
Keď v októbri 1991 mal prísť k nám nemecký prezident Richard von Weizsäcker, aby sa stretol so slovenskými cirkevnými predstaviteľmi, prišli najprv z Úradu na ochranu ústavných činiteľov, aby odstránili odpočúvacie zariadenia, ktoré u nás "zabudli" pracovníci ŠTB. Kade chodili, všade im to pískalo... A tak usúdili, že tie dva týždne do prezidentovej návštevy im na demontáž stačiť nebudú. Vyriešili to inak. Ploštice nechali tam, kde boli, a okolo budovy rozostavili autá s rušičkami.
Neviem, či bola na vine Weizsäckerova návšteva, ale na leto plánovaná výmena mazutového kotla za plynový (na vybuchovanie pretlakovaných radiátorov si už niektorí pomaly aj zvykali) sa akosi pretiahla...
A tak ešte v novembri sme boli bez kúrenia. Pomáhali sme si, ako sme vedeli. Poväčšine elektrickými ohrievačmi. Na to však nebola stavaná elektroinštalácia, verne slúžiaca z čias Druhej svetovej vojny. A tak sme často boli nielen bez tepla, ale aj bez svetla...
No, nechýbalo nám len svetlo - nefungoval ani zvonček, ktorý nás ráno budil.
A tak, keď sme sa jedno ráno zobudili do tmy a zimy, pri pohľade na hodinky sme zistili, že už sme mali byť na ceste do kaplnky. Ako vojaci pri nočnom poplachu sme sa snažili čo najrýchlejšie ustrojiť. V tom zhone a šere sme si ani nevšimli, že ohrievač (ktorý zostal zapnutý, ale studený, lebo nebol prúd) sa dostal veľmi blízko postele...
Deň prebiehal, ako mnohé iné - počas prednášok aj nabehla elektrina.
Výklad profesora zrazu prerušil vyplašený druhák, ktorý s hrôzou v očiach vbehol do miestnosti a oznámil, že na našej izbe horí. Nečakal som ani na povolenie profesora a utekal som na tretie poschodie, kde sa cez škáry dvier valil z izby hustý dym.
Odomkol a otvoril som dvere a ovalila ma čierňava. Nadýchol som sa, vbehol do nej, a potkýňajúc sa o rôzne veci som sa snažil dostať tam, kde som tušil okno...
Samotný oheň až tak veľa škody nenarobil - obhorela len jedna posteľ a veci, čo boli na nej. Horšie to bolo s dymom, od ktorého zostali všetky veci začiernené a mastné. (Matrac na posteli bol totiž ešte klasický slameniak.)
Medzi spolubratmi sa hneď našli súcitné a dobrosrdečné duše, ktoré nám pomáhali dať túto spúšť do poriadku (čo trvalo niekoľko dní).
Avšak našli sa aj recesisti: Hneď v ten deň na záver obednej adorácie v kaplnke spustil organista pieseň "Horí naša láska".
Spolubratia sa postarali aj o našu ochranu pred požiarom do budúcna: k našej izbe postavili sochu svätého Floriána, hneď vedľa hydrantu.
A tu sa stalo čosi, čo nikto nečakal!
Nikoho nenapadlo, že by sv. Florián bral svoju úlohu až tak iniciatívne:
Hneď na ďalší deň prasklo potrubie na hydrante a voda sa prúdom liala po chodbe, dolu bočným schodišťom cez tri poschodia, až k bočným dverám, cez ktoré si razila cestu von na vydlaždený priestor pred Dómom sv. Martina.
Kým požiar zostal mimo pozornosti revíznych technikov a vrchnosti, povodeň už nie. (Práve v ten deň totiž v profesorskej jedálni zasadala Konferencia biskupov Slovenska.)
A tak nám nastali predčasné prázdniny, kým nebolo nové kúrenie uvedené do prevádzky.
No povedzte: Nie je ten svätý Florián recesista?!?
