Motívy kniežaťa Rastislava, keď žiadal pre svoj ľud biskupa a učiteľa, sa interpretujú rôzne. Zväčša však politicky - chcel sa vymaniť spod franského vplyvu.
Faktom je, že Franská ríša využívala (zneužívala) pôsobenie svojich misionárov na rozširovanie svojho politického vplyvu a nadvlády do okolitých krajín.
Nemci svojho času začali uctievať cisára Karola Veľkého ako svätca, pretože sa značne pričinil o šírenie kresťanstva v Európe. Rím však túto úctu zavrhol s poukazom, že šírenie náboženstva mečom bolo a je nesprávne. Ak si totiž Frankovia podmanili niektorú krajinu, dali jej vládcovi a šľachte na výber: buď smrť, alebo dať sa pokrstiť = a tým sa stať poddanými cisára Svätej rímskej ríše.
Či bol teda Rastislavov jediný alebo hlavný motív politický, alebo sa mu aj jednalo o kultúrne pozdvihnutie svojho ľudu, je otázkou dohadov a diskusií.
Faktom je, že obišiel cirkevnú hierarchiu, pod ktorú jeho územie spadalo - pasovského biskupa i salzburského arcibiskupa, a obrátil sa so žiadosťou o biskupa a učiteľa pre svoj ľud priamo na pápeža.
Pápežovo spoločenské postavenie však bolo dosť zložité. Bol síce rešpektovaný ako hlava Cirkvi, zároveň však v spoločenských nepokojoch (ktoré sa objavujú v každej dobe) bol odkázaný na svetskú oporu. Keďže na troskách Rímskej ríše stál v Itálii spoločensky najvyššie on, cítil sa ako medzi dvomi mlynskými kameňmi: Byzantská ríša na jednej strane a Franská ríša na strane druhej.
Vzhľadom na silné prepojenie konštantipolského patriarchu (ktorého vzťahy s Rímom boli často zložité) na byzantského cisára, prirodzene pápež inklinoval pod ochranu franského kráľa (od roku 800 cisára).
Ak by teda pápež vyhovel žiadosti kniežaťa Rastislava, konal by v rozpore so záujmami Franskej ríše. Určite by skomplikoval situáciu sebe, a tiež nemohol vylúčiť zásah Frankov aj proti novému biskupovi (čo sa napokon po ustanovení Metoda za biskupa aj stalo, keď ho zajali a väznili).
Ak by pápež žiadosť zamietol s poukazom na jurisdikciu bavorských biskupov, že ju má Rastislav rešpektovať, zviazal by mu ruky a v jeho krajine by sa zrejme zabrzdil ďalší duchovný rozvoj.
A tak sa pápež rozhodol mlčať, na žiadosť neodpovedal.
Nevydráždil tak franského medveďa, a Rastislavovi nechal voľné ruky pre ďalšiu iniciatívu.
Rastislav sa teda v r. 862 obrátil s rovnakou prosbou na druhú stranu, do Byzancie.
Byzantský cisár nemusel brať ohľady na Frankov, práve naopak, mohlo poštekliť jeho "ego", že konkurencii vypáli rybník.
Do cirkevnoprávnych vzťahov však zasiahnuť ani on nemohol: územie Veľkej Moravy totiž podľa rozhodnutia konštantinopolského koncilu z r. 381 patrilo do sféry misijného pôsobenia Ríma, a nie Konštantinopolu.
Preto síce posiela Rastislavovi vzdelaných učiteľov, ale cirkevne nižšieho postavenia; biskupa neposiela.
Solúnski bratia, Metod a Konštantín sa ujímajú úlohy. Sú vzdelaní, skúsení z rôznych diplomatických misií, okrem toho zbehlí v rečiach, ba aj slovanský jazyk im nebol neznámy, lebo v Solúne, odkiaľ pochádzali, žila početná slovanská menšina. (Niektorí sa dokonca domnievajú, že ich matka mala slovanský pôvod.)
Vďaka svojmu vzdelaniu a skúsenostiam solúnski bratia vedia, že ich misia bude zložitá. Musia sa vyhnúť obvineniu, že presahujú hranice jurisdikcie konštantinopolského patriarchu.
Preto pripravia pre liturgiu sloviensky preklad nielen gréckych kníh, ale aj latinských. Zároveň berú so sebou ostatky rímskeho svätca - pápeža sv. Klementa I., ktoré získali počas svojej misie u Chazarov na Kryme, kde tento pápež zomrel vo vyhnanstve mučeníckou smrťou.
Ostatky svätcov sa zvykli vkladať do oltárov. Keďže na území Veľkej Moravy hroby svätcov neboli, museli ostatky priniesť so sebou. Nevzali však relikvie nejakého východného svätca, ale veľmi prezieravo, rímskeho pápeža.
Napriek všetkej starostlivej príprave, nevyhli sa solúnski bratia žiarlivosti a obvineniam zo strany franského duchovenstva.
Ich situáciu skomplikovala i Fótiova schizma v Konštantinopole, ktorá narušila vzťahy s Rímom práve počas ich putovania na Veľkú Moravu.
A tak po niekoľkých rokoch požehnaného pôsobenia, sú nútení ísť svoju misiu obhájiť do Ríma.
Znovu sa osvedčili ich diplomatické skúsenosti: Ostatky sv. Klementa, tretieho nástupcu sv. Petra, sa im stali v Ríme vstupenkou na najvyššie miesta.
Ich žiaci boli vysvätení za kňazov, slovienska liturgia bola potvrdená, liturgické knihy schválené a svätý Metod bol vysvätený na biskupa. Jeho brat v kláštore pod rehoľným menom Cyril zomiera.
Stále je otázne, ako bavorskí biskupi prijmú nové cirkevné usporiadanie. Preto pápež volí inú stratégiu. Metod, ako biskup bez vlastného sídla, dostáva titul zaniknutého biskupstva v meste Sirmium, a ako pápežský legát pre Koceľovo a Svätoplukovo kniežatvo je pápežom vyslaný do Panónie a na Veľkú Moravu.
Predsa však je uväznený a až na pápežovu intervenciu získava slobodu a môže začať vykonávať svoju službu.
I na Veľkej Morave sa Metod stretáva s problémami. Pri kniežati Svätoplukovi pôsobí bavorský kňaz Viching, ktorému viac, než Svätoplukov zhýralý život, vadí Metod, a tak brojí proti nemu.
V roku 880 je Metod znovu nutený ísť do Ríma a hájiť sa.
A opäť úspešne.
Pápež ho ustanovuje za sídelného arcibiskupa pre Veľkú Moravu.
A aby aj vlk bol sýti i ovca zostala celá, Svätoplukov chránenec Viching je ustanovený za nitrianskeho biskupa. Ako Metodov sufragán má mu byť však podriadený a vo všetkom poslušný.
Viching potom seká dobrotu až do Metodovej smrti. Potom sa pričiní, aby Svätopluk vyhnal z krajiny Metodových žiakov.
Zo svojho postavenia sa však ani on už dlho neraduje, lebo napokon Svätopluk vyhnal aj jeho.
Po Svätoplukovej smrti sa Rím snaží obnoviť cirkevnú hierarchiu na Veľkej Morave, sú vysvätení noví biskupi. Ale víťazstvom Maďarov a zánikom Veľkej Moravy, zdá sa, cirkevné usporiadanie je znovu zničené.
Až maďarský kráľ svätý Štefan, u ktorého pôsobili nielen bavorskí mnísi, ale aj mnísi byzantského obradu z Bulharska, kam sa uchýlili Metodovi žiaci, toto cirkevné usporiadanie obnovil. Niektorí historici predpokladajú, že na radu sv. biskupa Vojtecha kráľ Štefan zriadil Ostrihomské arcibiskupstvo ako pokračovanie Metodovho arcibiskupského úradu, pretože v tom čase sv. Štefan ešte nemal od pápeža jurisdikciu na zriaďovanie nových diecéz.
Ako vidíme aj z tohto náčrtu počiatkov cirkevného usporiadania na našom území, život niekedy prináša veľmi zložité situácie. Ich riešenie si niekedy vyžaduje riadnu dávku diplomacie, takt pri jednaní, ale aj pokoru a túžbu nehľadať svoje osobné dobro, ale dobro všeobecné. Niekedy je potrebné problém riešiť v tichosti, a nie pretriasať na verejnosti.
Napriek všetkému, čo sa udialo, zmätkom sporom, ba i intrigám, si ľudia zachovali pevnú vieru, lásku k svojmu arcipastierovi, i vernosť Cirkvi a pápežovi.
