Keď v roku 313 dal cisár Konštantín Milánskym ediktom kresťanom slobodu, vrátil cirkvi majetky, ktoré boli veriacim v predošlých obdobiach počas prenasledovaní kresťanov skonfiškované. Vtedy venoval rímskemu biskupovi aj Lateránsky palác, aby sa stal jeho rezidenciou. V nasledujúcich rokoch dal cisár vedľa paláca vystavať baziliku, ktorú 9. novembra 324 pápež Silvester I. slávnostne posvätil. Bazilika je odvtedy sídelným chrámom (katedrálou) rímskeho biskupa.
Pôvodne bola táto bazilika zasvätená Najsvätejšiemu Spasiteľovi. Neskôr sa titul chrámu rozšíril o patronát sv.Jána, a tak sa zaužíval názov „bazilika svätého Jána v Lateráne“. Zaujímavosťou je, že v tomto názve, nie je špecifikované, či sa jedná o sv. Jána Krstiteľa, alebo o sv. Jána Evanjelistu. Preto sa občas môžeme stretnúť i s označením „ sv. Jána Krstiteľa a sv. Jána Evanjelistu “.
I keď v dnešných časoch je v povedomí ľudí s pápežom spojená skôr bazilika sv.Petra vo Vatikáne (od avignonského exilu), Lateránska bazilika je stále úradným sídlom pápeža, rímskeho biskupa. Je teda katedrálou mesta Ríma. Zároveň, keďže rímsky biskup je patriarchom Západu (latinskej cirkvi), nazýva sa aj patriarchálnou bazilikou. Označuje sa tiež ako „arcibazilika“, i ako „hlava a matka všetkých kostolov mesta (Ríma) a sveta“.
Spolu s bazilikou sv.Petra vo Vatikáne, bazilikou sv. Pavla za hradbami, bazilikou Santa Maria Maggiore (Panny Márie Snežnej) a prípadne i bazilikou sv. Vavrinca za hradbami, sa označujú ako „baziliky veľké“ (basilica maior), kým všetky ostatné kostoly, vyznačené titulom bazilika, sa označujú ako „baziliky malé“ (basilica minor).
Prečo sa však táto bazilika volá „Lateránska“? Názov je odvodený od významného rímskeho rodu Lateránov, ktorému pôvodne patrili majetky v tej časti Ríma. Rímsky historik Tacitus píše, že dezignovaný konzul Plautius Lateranus bol obvinený z účasti na Pisónovom sprisahaní proti cisárovi Nerónovi. Jeho majetok bol skonfiškovaný a Lateranus bol v r.66 popravený.
Jeho smrť spadá do obdobia prvého prenasledovania kresťanov v Ríme, ktoré sa rozpútalo po ničivom požiari Ríma v roku 64. Medzi ľuďmi sa rýchlo rozšírila fáma, že požiar dal založiť sám Nero ( http://www.rimskarisa.sk/nero.htm ), aby mohol realizovať svoje veľkolepé plány na prestavbu Ríma, a že dokonca pri pohľade na ničivé plamene sa nechal inšpirovať k skladaniu básní.
Aby tieto podozrenia od seba odvrátil, obvinil Nero zo založenia požiaru kresťanov. Tí tvorili v Ríme už významnú minoritu. Pretože však svoju vieru držali v skrytosti, a nezúčastňovali sa na nemravných rímskych zábavách a hodovaniach, boli považovaní za čudákov a vznikali o nich všelijaké historky. (Napr. že pijú krv detí.)
Nero teda odvrátil pozornosť od seba a rozpútal prvé prenasledovanie kresťanov, počas ktorého boli umučení aj apoštoli sv. Peter a sv. Pavol.
Tacitus o tom píše:
„Aby zahladil tú povesť [že podpálil Rím], Nero nastrčil ako vinníkov a potrestal najvyberanejšími trestami tých, ktorých ľud pre nerestný život nenávidel a nazýval kresťanmi... Najprv boli pochytaní tí, ktorí sa k viere priznali, neskôr však na ich udanie bolo ich preveľké množstvo usvedčené, nie tak zo zločinu podpaľačstva, ako skôr z nenávisti k ľudskému pokoleniu. A ešte keď umierali, robili si z nich posmech.“ ( http://sk.wikipedia.org/wiki/Tacitus#Annales )
Vláda cisára Neróna sa vyznačovala množstvom vrážd, popráv a vynútených samovrážd. Nero sa takto zbavoval blízkych osôb, ktoré mu boli nepríjemné, politických odporcov, ale niekedy bola dôvodom aj konfiškácia majetku, aby mohol financovať svoje plány.
S týmto motívom - získaním majetku zámožných kresťanov - sa stretáme aj pri neskorších prenasledovaniach. Mnoho mučeníkov z tých čias zostalo skrytých v anonymite. Ani konzul Plautius Lateranus nie je veľmi známy, jeho meno však vďaka využitiu jeho majetku pozná takmer každý.
