Keď v septembri 1978 náhle zomrel po 33 dňoch pontifikátu "usmievavý pápež" Ján Pavol I., bol to pre všetkých veľký šok.
Kardináli sa len vybaľovali po návrate z Ríma, a už ich čakala cesta na ďalšie konkláve...
So zvláštnymi pocitmi musel tieto chvíle prežívať krakovský arcibiskup Karol Wojtyła. Povráva sa, že mu kedysi predpovedal páter Pio (zomrel 1968), že sa stane pápežom.
Neviem, či to je pravda, ale čosi na tom bude, veď i poľský kardinál Stefan Wyszyński svojho mladšieho kolegu posmeľoval, že ak ho zvolia za pápeža, aby sa tomu nevzpieral.
Svet s napätím očakával, čo prinesie náhla a šokujúca smrť Jána Pavla I. a nasledujúca nová voľba pápeža. Tá už nebola taká rýchla, ako voľba v auguste. Ale výsledok bol prekvapivý...
Biely dym z komína Sixtínskej kaplnky.
Šírili sa fámy, že nový pápež bude černoch...
Habemus papam!
Oznámenie kardinála protodiakona, kto sa stal novým pápežom: "Carolum cardinalem Wojtyła".
Jeho snaha o poľské znenie hlásky "ł" v priezvisku na mnohých naozaj pôsobila tak akosi africky...
Napokon sa na balkóne baziliky sv. Petra objavil nový pápež, Poliak. Po vyše 450 rokoch prvý netalian na svätopeterskom stolci.
"Nebojte sa!" zazneli slová nového pápeža zhromaždeným veriacim i celému svetu.
Šok a hrôzu však voľba nového pápeža z "východného bloku" spôsobila komunistickým pohlavárom. Dostali sa do nezávideniahodnej situácie...
A kým najvyššie komunistické posty ticho, ako vši pod chrastou čakali, ako nový pápež ovplyvní ich bolševický raj, nižšie postavení súdruhovia to vnímali inak.
Práve v čase voľby pápeža sa v Bratislave konalo akési internacioálne stretnutie komunistov. Správa, že ich rodák je novým pápežom, vyvolala v poľskej delegácii silný ohlas. Súdruhovia zabudli na svoje stranícke dekórum a hlučne oslavovali opojení alkoholom až do rána... Že oficiálny program zostal bokom, je pochopiteľné.
Samozrejme, ešte väčšiu radosť z nového pápeža mali veriaci. Spomínam si, ako po nedeľnej omši v bratislavskej Trnávke išli na dračku Katolícke noviny. Toto jediné povolené periodikum zvyčajne zostávalo nevypredané, a to i napriek štátom obmedzenému nákladu. Pri cenzúrovaných sterilných článkoch ani nečudo...
Tentoraz sa však na titulnej strane objavila fotografia nového pápeža!
Bola to na dlhú dobu jediná fotografia Jána Pavla II., ktorú bolo možné získať inak, než prepašovaním zo zahraničia.
Zakrátko sa medzi ľuďmi začala šíriť klepanica s básňou poľského básnika J. Slowackého o slovanskom pápežovi , ktorú napísal v r. 1848, čiže o 130 rokov prv, ako sa prorocké slová jeho básne naplnili.
Už jeho predchodca 65 ročný Ján Pavol I. bol na pápežské pomery "mladým" pápežom. Nový pápež mal pri zvolení len 58 rokov.
Rozhodnutie pokračovať v reformách koncilu, ktoré ohlásil pri svojom krátkom pontifikáte Ján Pavol I., bolo vlastné aj jeho nástupcovi. Vyjadril to aj menom, ktoré si vzal po svojom predchodcovi - Ján Pavol II.
Tradíciám a pravidlám Vatikánu dával zabrať hneď od začiatku (do istej miery sa s tým stretáme u každého nového pápeža).
Na záver prvej svätej omše v pápežskom úrade, keď celý sprievod smeroval do sakristie, pobral sa nový pápež opačným smerom - medzi ľudí a začal požehnávať deti.
Ceremoniári i ochrankári boli z toho riadne zaskočení.
Ďalší údiv vyvolala požiadavka, aby pri pápežskom paláci v Castel Gandolfe bol vybudovaný bazén.
Niektorí to označovali za zbytočne vyhodené peniaze.
Ján Pavol II. na to reagoval s úsmevom: "Vždy je to lacnejšie, ako náklady na voľbu nového pápeža."
Bazén však neslúžil len samému pápežovi, ale aj personálu rezidencie.
Aktívny vzťah k športu, ktorým sa stal charakteristický už ako biskup a potom kardinál, mu pretrval i v pápežskom úrade.
Známa je okolnosť, že menovanie za biskupa zastihlo Wojtyłu na splave s mládežou.
A keď sa ako kardinál stretol s výčitkou, že je v jeho funkcii kardinála a metropolitu nedôstojné, aby chodil lyžovať, odpovedal s kľudom:
"U nás sa to považuje za celkom normálne. Veď v Poľsku celá polovica kardinálov aktívne lyžuje."
Poľsko malo totiž len dvoch kardinálov: Stefana Wyszyńského a Karola Wojtyłu.
Na Slovensku sa aj povrávalo, že keď raz bol v Tatrách lyžovať, legitmovali ho pohraničiari. Z dokladov zistili, že patria kardinálovi. A tak lyžiara zatkli v presvedčení, že doklady musel ukradnúť. Až keď dostali hlásenie, že sa pátra po kardinálovi Wojtyłovi, ktorý išiel lyžovať, pochopili, že prestrelili.
Nadšenie pápeža Jána Pavla II. pre šport nezostalo vo Vatikáne osamotené.
Vatikánske záhrady poväčšine slúžia pre ctihodných kardinálov na dôstojné prechádzky, rozhovory, rozjímanie, či modlitbu ruženca. Avšak americký kardinál poľského pôvodu Edmund Casimir Szoka, predseda Pápežskej komisie pre vatikánsky štát, začal tieto záhrady ako prvý z kardinálov využívať na beh.
Azda majú polskí kardináli vzťah k športu v génoch?
Nový pápež, ktorý prišiel do Vatikánu nielen "z terénu", ale dokonca spoza "železnej opony", znamenal pohyb nielen v živote Cirkvi, ale i v situácii svetovej politiky.
Jeho prvá návšteva v rodnom Poľsku nasledujúci rok po zvolení spôsobila tam priam zemetrasenie. Poľský národ, sociálne a ekonomicky na dne, nabral nový dych k boju za svoje práva, dôstojnosť a slobodu.
Na reakciu nebolo treba dlho čakať...
Streda, 13. máj 1981. Výročie prvého zjavenia Panny Márie vo Fatime.
Audiencia, pištoľ v ruke Ali Agcu...
Len niekoľko sekúnd predtým vrátil pápež do rúk matky dieťa, ktoré požehnal.
Dva výstreli, pápež padá v papamobile do náručia svojho tajomníka.
Možno by bolo výstrelov viac, možno by útočník stihol ujsť, nebyť pohotovej reakcie korpulentnej rehoľnice, ktorá stála medzi ľuďmi a milého Agcu rýchlo "spacifikovala".
Výstrely zranili pápeža a dve ženy. Pápež mal zranený ukazovák ľavej ruky, a zvlášť vážne bolo zranenie brucha, ktoré spôsobilo značnú stratu krvi.
Rýchly prevoz do nemocnice...
Prvé zhodnotenie zdravotného stavu - prst je značne zdevastovaný, zrejme ho bude treba amputovať, zatiaľ ho len zbežne ošetrili a obviazali. Nutné bolo venovať sa život ohrozujúcemu zraneniu brucha.
Po mnohohodinovej operácii lekári skonštatovali zázrak - žiaden životne dôležitý orgán nebol zasiahnutý. Strela len o niekoľko milimetrov minula cievu - ak by ju zasiahla, pápeža by už nestihli doviesť do nemocnice živého!
Zakrátko zistli ďalší zázrak: Keď už bol pápež stabilizovaný, pozornosť lekárov sa sústredila na zranený prst. Aké bolo ich prekvapenie, keď po odstránení obväzu zistili, že prst, ktorý pri predbežnej obhliadke ohodnotili na nutnú amputáciu, sa začal medzičasom sám hojiť!
Zázrakov, spojených s osobou Jána Pavla II., je neúrekom.
Pre mňa osobne po rokoch "zápasu", keď sme podpisovali pozvanie pápeža do Československa a potom i ďalšie petície a listy, po úžasnej púti na Velehrade pri 1100. výročí smrti sv. Metoda - z ktorej intonácia kardinála Tomáška: "Svatý Otec nám poslal zlatou růži!" mi znie v ušiach doteraz, cez nočné programy pútí v Šaštíne, Levoči, Gaboltove, či Úhornej, až po Bratislavský veľký piatok, pre mňa bola najväčším zázrakom návšteva pápeža v apríli 1990 v Bratislave.
Často som počúval od tých, ktorí mali to šťastie vidieť, či dokonca stretnúť pápeža, o tom ako a čo hovorí, ako reaguje, o jeho veľmi dobrých znalostiach pomerov na Slovensku a o jeho príkaze pri súkromných audienciách Slovákom: "Ja po polsku, ty po słowacku!"
A teraz je tu, medzi nami! Vidím ho na vlastné oči a počujem na vlastné uši! Naše mnohoročné želania sa naplnili.
Boli to úžasné chvíle, plné eufórie.
O úžasnej osobe Jána Pavla II. by sa dalo písať veľa. Nemienim sa zamerať na jeho postoje, zásady, či učenie, cesty, encykliky... - to prenechám kompetentnejším pisateľom.
Skôr si chcem všimnúť to, na čo sa seriózni životopisci asi nezamerajú: pápežov zmysel pre humor.
V 80-tych rokoch nám V.K., ktorý mal ako študent viac ráz možnosť stretnúť sa s kardinálom Wojtyłom kdesi v Západných Tatrách, rozprával osobné zážitky. Medzi iným interpretoval vtip, ktorý im kardinál rozprával:
Vo vlaku cestovali štyria Arabi a štyria Židia. Kým Arabi si kúpili štyri lístky, pre každého jeden, Židia si kúpili len jeden lístok pre všetkých.
Arabi boli zvedaví, čo Židia spravia, keď príde sprievodca.
Keď sa už blížil, všetci štyria Židia sa natlačili do záchoda.
Sprievodca zaklopal na dvere, tie sa pootvorili. Vystrčila sa ruka s lístkom, sprievodca ho štikol a išiel ďalej.
"To je perfektné!" hovorili si Arabi. "To musíme vyskúšať!"
Nabudúce si Arabi kúpili jeden lístok pre štyroch. Lenže Židia si nekúpili žiaden lístok.
"Ako sa chcú vyhnúť sprievodcovi, keď nemajú lístok?" čudovali sa Arabi.
Lenže to už sa sprievodca blížil a tak na ďalšie čudovanie nebol čas: Arabi sa natlačili všetci štyria do záchoda a čakali na sprievodcu.
Tu Žid prišiel k záchodu, zaklopal na dvere a tie sa pootvorili. Vystrčila sa ruka s lístkom, Žid ho zobral a všetci štyria utekali do druhého záchoda.
Nemám síce dôkaz, že pôvodným interprétom tohto vtipu bol neskorší pápež, ale vzhľadom na jeho filozofickú pointu nemám dôvod o tom pochybovať. (Len dúfam, že nejaký slaboduchý čitateľ v ňom nebude hľadať rasizmus - o tom to naozaj nie je.)
Už som spomenul poznámku kardinála Wojtyłu o polovici lyžujúcich kardinálov v Poľsku.
Ani ako pápeža ho zmysel pre humor neopustil. Ba, voči monsignorom či pracovníkom kúrie si niekedy dovolil uštipačnosť s istým nádychom sarkazmu.
Keď sa stal pápežom ako prvý netalian po 450 rokoch, pracovníci vatikánskych úradov boli veľmi zvedaví na tohto "exotického" pápeža.
V ktoromsi úrade pracoval istý starý jezuita, ktorý sa snažil pápežovi prihovoriť po poľsky. Veľmi mu to ale nešlo. Ján Pavol II. s úsmevom poznamenal: "Vidím, otče, že hovoríte poľsky rovnako dobre, ako ja kórejsky."
(Ján Pavol II. vraj ovládal dobre asi desať jazykov, ale kórejčina medzi nimi nebola.)
Pápežovho podpichnutia sa dostalo i generálnemu sekretárovi správneho úradu, mons. Gannimu Danzimu. Tento rímskokatolícky kňaz nosil bradu, čo sa v posledných storočiach chápalo ako nevhodné pre kňazský stav. Brady boli typické len pre duchovných východného obradu. Pritom do prvej polovice 18. storočia nosili brady aj pápeži (posledným bradatým bol Inocent XII. 1724-1730).
Keď teda Ján Pavol II. stretol mons. Danziho pár dní pred biskupskou vysviackou, ktorú mu mal práve on udeliť, vtipne ho podpichol: "Ktovie, či bude vysviacka bradatého kňaza v latinskom obrade vôbec platná?"
Monsignore na to reagoval tým, že sa okamžite oholil.
Už prv na podobnú tému pápež reagoval, ale z opačnej strany.
V minulosti totiž v latinskom obrade jedine u kňazov z rehole kapucínov sa brala brada ako súčasť ich povolania.
Keď bol vymenovaný za biskupa kapucínsky kňaz Francesco Gioia, oholil si svoju dlhú kapucínsku bradu.
Neskôr na audiencii u pápeža, keď Ján Pavol zbadal mons. Gioiu bez brady, s úsmevom mu povedal: "Kapucín bez brady, to je ako auto bez značky."
Aj s postupujúcim vekom, keď k zdravotným problémom, spôsobeným atentátom, sa pridala i parkinsonova choroba a ďalšie ťažkosti, či zranenia, nestrácal zmysel pre humor.
V januári 1998, počas cesty lietadlom na Kubu, si neodpustil ironickú poznámku na adresu doprevádzajúcich žurnalistov, ktorí sa vypytovali na jeho zdravotný stav: "Ak chcem vedieť, ako som na tom so zdravím, pýtam sa novinárov."
Posledné obdobie života Jána Pavla II. sa nieslo v znamení kríža. Pri svojom poslednom stretnutí s českým kardinálom Špidlíkom, rovnako pripútaným na kreslo, poznamenal: "Otče, máme šťastie, že nás oboch staroba chytá od nôh, a nie od hlavy."
Napriek tomu, že mentálne bol pápež pri plnej sile až do poslednej chvíle, jeho služba sa stávala svedectvom utrpenia, kým kríž úradu, musel postupne prenechávať na svojich spolupracovníkov.
K neprajníkom zásadového, tzv. konzervatívneho pápeža sa teraz začali pridávať i takí, ktorým nebol príjemný pohľad na trpiaceho starca, ktorého telo zápasilo s parkinsonovým trasením, slabnúcim hlasom, či slinou stekajúcou z úst, ktorú už nevládal prehltnúť.
Mnohí z nich ho vyzývali, aby odstúpil.
Pápež im však odpovedal: "Z kríža sa nezostupuje, na kríži sa zomiera."
Moja a staršie generácie máme v pamäti mladého pápeža - športovca, s pevným hlasom, ktorý dokázal nadchnúť davy ľudí, s rovnakým porozumením vedel komunikovať s mládežou i s úbožiakom na nemocničnom lôžku.
A zároveň vidíme človeka, v ktorom je ten istý blčiaci duch, ale nevládne telo pribité na kríž utrpenia a choroby.
Vo svojich encyklikách a príhovoroch zdôrazňoval dôstojnosť ľudskej osoby. A teraz osobným príkladom svedčí o dôstojnosti a hodnote človeka i v situácii, ktorú súčasná moderná spoločnosť akosi nevie stráviť...
"Nechajte ma odísť do domu Otca," boli posledné slová na konci jeho veľkonočnej agónie.
Santo subito! - zvolanie, ktoré začalo veľmi rýchlo rezonovať Svätopeterským námestím i celým svetom. Zvolanie, ktoré je prejavom lásky voči dobrému pastierovi, i prejavom živej viery, ktorú on v ľudoch roznecoval.
