Na nástenku kostola som pripravil k tomu informácie o predošlých pápežoch: ktorí boli v úrade najdlhšie, odkedy si pápeži dávajú nové meno, ktoré mená sa najčastejšie vyskytovali a aké mená si zvolili pápeži v posledných storočiach...
Kým kardináli v Ríme volili pápeža, veriaci mohli do krabice v kostole dať svoj tip.
Krátko po ohlásení kardinála protodiakona, že novým pápežom sa stal Jozef kardinál Ratzinger, ktorý si zvolil meno Benedikt XVI., sme krabicu otvorili a lístky vyhodnotili.
Meno Benedikt sa tam objavilo len raz.
Ale výhercovi som sľubovanú cenu neodovzdal. No uznajte! Ako by to vyzeralo, keby som pri nedelnej omši v kostole odmeňoval sám seba?
Ten tip bol totiž môj :-)
Kuriózne bolo, že v krabici s lístkami sa objavili aj drobné mince v sume 9 korún. Azda tak niekto reagoval na vtedy v médiách šírenú informáciu, že pápež nedostáva žiadny plat?
No priznám sa, tieto peniaze som Benediktovi neodovzdal. (Ale keďže si pápež ani neplatil dôchodkové sporenie, tak som mu ich ochotný poslať, ak je to potrebné. Alebo ešte lepšie, mohol by som mu ich odovzdať osobne.)
Kardinál Ratzinger - toto meno som zaregistroval niekedy v polovici osemdesiatych rokov, keď sa mi medzi inými kolujúcimi samizdatmi dostala do rúk jeho Inštrukca o niektorých aspektoch teológie oslobodenia. To bol tuším bol prvý teologický materiál, ktorý som prečítal.
Neskôr som sa už s menom kardinála Ratzingera stretal častejšie, ale osobne s ním nie.
Jeden mladý kňaz však spomínal aj osobný zážitok, ktorý odhaľuje práve ľudskú jednoduchosť a spontánnosť tohto veľkého človeka:
Ten kňaz išiel so svojimi priateľmi ulicou neďaleko Vatikánu, keď zbadali, že oproti ním kráča kardinál Ratzinger. Bolo to pre nich úžasné, stretnúť takúto osobnosť, a tak, keď sa míňali, zdvorilo ho pozdravili:
"Laudetur Jesus Christus!" (Pochválený buď Ježiš Kristus!)
Kardinál sa na nich usmal a odpovedal na pozdrav: "Ciao!" (Čau)
A pokračoval vo svojej ceste...
Zvolenie za pápeža nebolo pre tohto inteligentného, nadaného, a zároveň skromného človeka určite ľahkou záležitosťou. Ľudia ho porovnávali s charizmatickou osobou Jána Pavla II. - to je však neporovnateľné Ján Pavol II. začal svoju službu ako pápež oveľa mladší. Zároveň aj povahovo boli každý iný - Ján Pavol II. ako dramatik a športovec,
kým Benedikt XVI. ako akademický intelektuál.
Postaviť sa pred davy ľudí, pre človeka zvyknutého na svoju pracovňu, maximálne prednáškovú miestnosť univerzity, určite nebolo jednoduché, rovnako ako hovoriť k masám, pre človeka zvyknutého na písomný prejav, či reč na akademckej pôde.
Asi práve preto, bolo z neho spočiatku cítiť aj istú strnulosť a hanblivosť pri verejnom vystupovaní.
K tejto počiatočnej neistote sa pridali i útoky na jeho osobu a nemecký pôvod. Ďalej sa objavilo vytrhávanie jeho výrokov z kontextu a ich zlomyselné prekrúcanie, čo spôsobilo nielen slovné napádanie pápeža a Cirkvi, ale aj vraždenie katolíkov v niektorých krajinách sveta.
Zlomyseľným útočníkom poslúžilo, že náročnejšej myšlienke, vyrieknutej na akademickej pôde, nemusia rozumieť povrchne rozmýšľajúci ľudia, ktorým určená nebola. Pápež si teda musel i na takéto komplikácie zvykať.
Problémom sa nevyhli ani jeho snahy o hľadaie cesty zmierenia s tými, ktorí za jeho predchodcu spôsobili bolestné rany nejednoty v Cirkvi.
Najprv to bolo stretnutie s "uleteným" profesorom Hansom Küngom, s ktorým boli za mladi priatelia a kolegovia. Avšak kým Ratzinger, po období mladíckej revolučnosti, začal nachádzať pevné body v poklade viery uchovávanej Cirkvou, Küng cez teologický liberalizmus a pomýlený ekumenizmus sa dostal až k akémusi náboženskému synkretizmu, kde Boha nahradil akýmsi univerzálnym Étosom.
Napokon sa Ratziger naplno uplatnil vo vedení Cirkvi; naproti tomu Küng ako prostriedok liberálov a nepriateľov cirkvi na útoky proti pápežovi a Katolíckej cirkvi.
(Proticirkevné "dokumentárne" filmy, v ktorých Küng útočí a uráža Ratzingera, boli vysielané aj v našej televízii.)
Keď sa teda Benedikt XVI. stal pápežom, jedno z prvých jeho úsilí bolo stretnúť sa s Küngom. Priateľsky podaná ruka sa však minula pápežom dobre mienenému cieľu.
Ďalšia snaha o zmierenie smerovala k schizmatickým "lefébvristickým" tradicionalistom. Bol to symbolicky ústretový krok zrušením exkomunikácie biskupov, do ktorej upadli pri nedovolenej vysviacke.
Žiaľ, nielenže tento krok zostal jednostranný, ale choré výroky jedného z týchto biskupov, ktoré sa zakrátko dostali na verejnosť, celú snahu otočili proti pápežovi...
Ak je pravdivé bájne proroctvo sv. Malachiáša, tak pomenovanie "Gloria olivae" (sláva olivy), prisudzované Benediktovi XVI., má svoje vysvetlenie práve v tejto jeho vytrvalej snahe o zmierenie a nastolenie pokoja.
Olivová ratolesť je totiž symbolom zmierenia a pokoja.
V ďalšom období jeho pontifikátu vystriedali iracionálne a stupídne útoky omnoho vážnejšie problémy. Boli to škandály, spôsobené ľudským zlyhaním osôb na rôznych stupňoch cirkevnej hierarchie. Zlé jazyky hádzali vinu na pápeža, obviňovali ho, že tieto prípady kryl. Skutočnosť je však práve opačná - ku konkrétnym prípadom sa jasne postavil, nariadil vyšetrenie a vyvodenie dôsledkov aj v tých prípadoch, ktoré boli podľa svetských zákonov už premlčané, ba i v prípadoch, ktoré miestne príslušné štátne orgány neriešili, hoci o nich vedeli.
Vo všetkých týchto bolestných prípadoch vedel správne konať a obstáť najmä vďaka svojej hlbokej viere a veľkej pokore.
Samozrejme, mediá žijú z afér, a na aférach cirkvi sa chceli a chcú priživiť mnohí.
Napríklad pri jeho návšteve Austrálie novinári a právnici hovorili o tisícoch detí, zneužívaných kňazmi, a o stovkách obetí, ktoré si žiadajú stretnúť sa s pápežom. Na pápeža celý čas útočili, že sa s nimi nechce ani len stretnúť. V posledný deň pobytu však k tomuto stretnutiu prišlo. Kým novinárov a právnikov, snažiacich sa zarobiť na týchto škandáloch, boli stovky, obete zneužívania prišli na stretnutie s pápežom len štyri...
Asi rok pred plánovanou cestou pápeža do Veľkej Británie sa snažil istý právnik zviditeľniť tým, že podal v Británii žalobu na Benedikta XVI., na jej základe by mal byť po príchode do krajiny zatknutý a súdený. Dlhé mesiace tento právnik ťažil zo svojej "popularity". Avšak neskôr v tichosti žalobu stiahol. Vedel, že je to z právneho hľadiska nezmysel, a že ďalej by sa len profesionálne kompromitoval...
Tak ako sa pápež musel a vedel vysporiadať s vážnymi a bolestnými problémami všeobecnej Cirkvi, dokázal to aj s osobnými. Prv som spomínal jeho strnulosť pri verejnom vystupovaní. V istej analýze som počul, že tejto strnulosti sa mu pomohla zbaviť poľská mládež.
Keď pri návšteve Poľska v máji 2006 po programe vo Varšave a na Jasnej hore prišiel v piatok 26. mája nocovať do arcibiskupského paláca v Krakove, čakali ho tu zástupy mladých.
Niekoľko minút po pol desiatej v noci papamobil vošiel do arcibiskupskej rezidencie.
O chvíľu na to mládež začala volať: "Wyjdź do okna, przemów do nas."
A naozaj, za osem minút, presne o trištvrte na desať sa pápež za veľkého jasotu zhromaždených, objavil na 6 minút v okne paláca.
Neplánovane, bez prípravy pozdravil zhromaždených veracich. Tí sa s ním lúčili skandovaním:
"Dobrej nocy, Ojcze! Przyjdziemy jutro!"
A naozaj, v sobotu večer o pol desiatej sa pred rezidenciou zhromaždilo asi 6 tisíc mladých. Pápež sa znovu objavil v okne aj s príhovorom, v ktorom im poďakoval za "nezabudnuteľný večer svedectva viery".
Práve tento zážitok, keď poľská mládež rovnako spontánne prejavila svoju lásku a oddanosť Benediktovi XVI., ako ju predtým prejavovala Jánovi Pavlovi II., bol vraj tým momentom, keď pápež dokázal prekonať isté bariéry a jeho verejný prejav začal byť spontánnejší.
Napriek veľkej blízkosti Jána Pavla II. a Jozefa Ratzingera, ich teologickej zhode a kontinuite vo vedení Petrovej lodičky, Benedikt XVI. sa vo viacerých momentoch prejavil vlastným prístupom. Bol to už spomenutý postoj podanej ruky voči tým, ku ktorým bol jeho predchodca nekompromisný.
Aj v uplatňovaní istých novôt mal iný prístup. Kým u Jána Pavla II. bolo cítiť progresivitu typu nová doba - nové prostriedky, u Benedikta XVI. vidíme, že novoty prepája s históriou.
Takto hneď na začiatku pontifikátu sa rozhodol zmeniť podobu pápežského pália. Nevymyslel však čosi nové, ale práve naopak, siahol k jeho staršej podobe, vo forme štóly, prekríženej na ľavom pleci.
Avšak táto forma pália sa prakticky neosvedčila (zamotávalo sa mu) a tak sa so sebe vlastnou pokorou vrátil k tradičnej podobe pália.
Keď sa Benedikt XVI. objavil na verejnosti s čiapkou "camauro", ktorá je typická na maľbách pápežov kdesi do začiatku 18. storočia, vyvolalo to tiež údiv, že sa pápež vracia k "stredovekým" prvkom oblečenia.
V skutočnosti camauro používali aj pápeži 20. storočia (posledný tuším Ján XXIII.).
A Benedikt po camaure siahol nie kvôli trendom cirkevnej módy, ale z čisto praktického dôvodu - bolo mu zima na hlavu.
Pri prvom sledovaní televízneho prenosu svätej omše s Benediktom XVI. ma prekvapil veľký kríž uprostred oltára, takže drobný pápež sa za ním úplne strácal. Aby ho bolo vidieť, kamera ho musela zaberať zboku.
V duchu som kritizoval pápežského ceremoniára, čo to vyviedol, veď ľudia chcú pápeža vidieť...
Neskôr, keď som čítal knihu "Duch liturgie", ktorú napísal ešte ako kardinál, som zistil, že som ceremoniárovi krivdil. Ten len verne poslúchal pápeža.
Kardinál Ratzinger totiž v knihe píše, že pozornosť veriacich pri liturgii sa nemá sústrediť na kňaza, ale na Krista. A preto navrhuje postaviť do stredu oltára dosť veľký kríž, na ktorý budú ľudia sústrediť svoj pohľad.
Spomínaná snaha o zmier s tradicionalistami, ako i osobná záľuba v liturgickej histórii viedli pápeža aj k obnoveniu možnosti slúžiť svätú omšu latinsky podľa predkoncilového misála. I toto rozhodnutie vyvolalo prekvapenie a diskusiu.
Benedikt XVI. bol veľkým pápežom.
Nebol len "prechodným článkom" po výraznom Jánovi Pavlovi II. (viackrát som sa i s týmto názorom stretol), i keď nadviazať na tohto úžasného predchodcu nebolo ľahké.
Benedikt XVI. bol pápežom prekvapení.
Tým posledným bolo rozhodnutie prenechať úrad novému pápežovi, ktorý bude mať viac síl, než má on.
Čosi pre nás nové a nezvyčajné - ale v duchu Benediktovho prístupu, ani tu nešiel cestou novátorstva, ale nadviazal na krok pápeža Celestína V., ktorý odstúpil, keď zistil, že na pápežský úrad nemá síl, a zvyšok života dožil skrytý pred svetom, ale po boku nového pápeža (v jeho paláci).
Benedikt XVI. bol pápežom, ktorý pevne a dôstojne viedol Petrovu lodičku uprostred mnohých búrok.
Po veľkom Jánovi Pavlovi II.,
ktorý niesol svoj kríž do konca pred očami celého sveta, a tak vydal svedectvo o dôstojnosti a význame ľudského utrpenia, staroby a bezvládnosti,
sme dostali nie menšieho Benedikta XVI.,
ktorý ďalej nesie svoj kríž vlastným spôsobom, a tak svetu vydáva svedectvo o dôležitosti ticha, modlitby a zrieknutia sa i seba samého.
VĎAKA TI, BENEDIKT!
