Nový rok

V staroveku sa stretáme s množstvom kalendárov, v podstate každá krajina, resp. kultúra mala svoj kalendár.
Rok mal podľa nich rôznu dĺžku - rôzny počet dní i rôzny počet mesiacov. A rôzne sa aj začínal.

Pri štúdiu Biblie sa stretáme u Izraelitov dokonca s viacerými druhmi kalendára.
Dva lunárne kalendáre boli v podstate totožné, líšili sa vlastne len v začiatku roka. Náboženský začínal na jar mesiacom nísan (pôvodne abíb; náš marec-apríl), v ktorom slávili sviatok Pesah (Veľká noc); občiansky začínal na jeseň mesiacom tišrí (pôvodne etaním; náš september-október).
Pomenovanie mesiacov prevzali počas exilu od Babylončanov. U štyroch mesiacov sa popri tom zachovalo aj pôvodné kanaánske pomenovanie, ktoré označovalo nielen mesiac, ale aj celé ročné obdobie.
Keďže rok podľa lunárneho kalendára mal len 353-355 dní, aby sa kalendár zhodoval so skutočným slnečným rokom, pridávali zhruba každý tretí rok za dvanásty mesiac adar ešte trinásty mesiac veadar.
Okrem toho sa stretávame aj so zriedkavým používaním solárneho kalendára s 365 dňami (zrejme pod vplyvom Egypta).

Oba začiatky roka mali svoj prirodzený dôvod: jeseň - po lete nastával čas dažďov a jar - končilo obdobie dažďov (resp. zimy). Preto s takýmto časom začiatku roka sa stretávame aj u ostatných národov.


Kalendár, ktorý používame my, je v podstate s malými úpravami kalendár, zavedený Gaiom Juliusom Caesarom (juliánsky kalendár).
Aj tento začínal na jar, rovnako ako starý rímsky kalendár, mesiacom marcom.

Zaujímavé je, že podľa starého kalendára Rímskej republiky mal rok pôvodne len 10 mesiacov po 30-31 dňoch. Začínal marcom a končil decembrom. Prvé štyri mesiace dostali pomenovanie podľa božstiev (Mars, Afrodita, Maia a Iuno), ostatné sa nazývali podľa poradia (septembru až decembru zostalo toto pomenovanie až doteraz; Quintilis bol neskôr pomenovaný po Júliovi Caesarovi a Sextilis po cisárovi Augustovi).
Kalendárny rok tak mal 304 dní, zimné obdobie doň nepatrilo.
Neskôr kalendár prešiel viacerými zmenami. Pribudli mesiace pomenované po bohoch Janusovi a Februovi. Na koniec februára dokonca každý druhý rok vsúvali kratší mesiac Mercedinus (podľa boha Merkúra). Počas občianskych vojen na konci republiky ho však zabudli vkladať - a tak vznikol v kalendári úplný zmätok.

Gaius Julius Caesar využil znalosti alexandrijských astronómov a zaviedol solárny kalendár s 365 dňami v roku, pričom zachoval pôvodné rímske označenie mesiacov aj s pôvodným počtom dní 30-31 (cisár Augustus upravil mesiac po ňom pomenovaný z 30 na 31 dní /ješita jeden!)
Poslednému mesiacu v roku - februáru tak zostalo len 28 dní, resp. každý štvrtý rok 29 dní.

Tento juliánsky kalendár sa v čase Rímskeho impéria stal univerzálnym a prevzala ho i kresťanská éra, a to aj po zavedení počítania rokov od narodenia Krista (6. storočie). Začiatkom roka však bol ďalej zvyčajne marec.

Ako sa teda stalo, že sa začiatok roka presunul na január?

Narazil som na ojedinelý názor, že to vznilo pridaním mesiacov január a február do rímskeho kalendára pred mesiac marec - a december zostal posledným mesiacom v roku.
Faktom však je, že i v neskoršom období je posledným mesiacom február (resp. mercedinus) a aj v juliánskom kalendári začiatkom roka bol marec.

Príčinou tejto zmeny bolo počítanie rokov od narodenia Krista.
V niektorých krajinách začali počítať roky od Vianoc - slávnosť narodenia Ježiša Krista bola pre nich Novým rokom. Toto však spôsobovalo istý chaos: 24. december bol dňom jedného roka a 25. december už sa počítal ako ďalší rok.
A tak prišlo k ďalšej úprave - začiatok nového roka sa presunul o týždeň, na prvý deň nasledujúceho mesiaca, čiže 1. január.

Takto sa i nábožensky posilnilo občianske slávenie Nového roku: 1. január - posledný deň slávenia Vianočnej oktávy sa stal dňom, ktorý veriacim pripomenul, že v Ježišovi Kristovi ľudstvo nachádza svoj nový počiatok. [/content>