Svätá omša v miestnom kostole bola pre nás samozrejmosťou. Okrem toho pôst. Tí, čo už mali vyše osemnásť, museli aj hladovať, mladší len zdržať sa mäsa.
Na koho vyšla "žalúdková služba" to mal v tento deň ľahšie i ťažšie - podľa toho, z akého uhla sa na to pozrieme. Nebolo treba chystať raňajky pre toľkých, stačilo dať syry a džem, nebolo treba krájať salámy, ani otvárať paštiky. Avšak obedovečera - keď sme sa vrátili zo svahu či túry, bolo treba navariť čosi poriadne, ale bez mäsa. Nedalo sa to odbaviť niečím z konzervy.
Raz sa medzi nás priplietol chlapec, ktorý nebol vychovávaný vo viere. Ako hovoril, kým sa nedostal medzi veriacu mládež, pohyboval sa kdesi v pankerských partiách. Volal sa Slavo, ale keďže nás riadne prevyšoval, a ašpiroval na výšku dvoch metrov, nikto z nás ho nevolal inak, než Golem.
Zrovna vtedy, keď sa Golem priplietol na našu lyžovačku, bola tiež Popolcová streda. Už v utorok sme mu vysvetľovali, čo to je pôst a prečo v stredu nebudeme jesť mäso. Tiež sme mu povedali, že keďže nie je katolík, jeho pôst nezaväzuje, ale v rámci jedného spoločenstva by bolo fajn, keby sa nám prispôsobil a zachoval pôst spolu s nami.
Golem súhlasil a tak, ako my všetci, dodržal v ten deň bezmäsitú stravu. Vzorne sme sa uspokojili s tým, čo nám "žalúdková služba" s láskou pripravila.
Deň sa už chýlil k záveru. Už bolo dávno po spoločnej večernej modlitbe, ale nám sa ešte (ako zvyčajne týnedžerom) spať nechcelo. Tak sme na izbe kecali, niektorí mastili sedmu, niekto čítal knižku.
Bolo okolo 23. hodiny, keď Golem zahlásil: "Ja to už nevydržím!"
"Už len hodinku, potom sa nadlabeme," chlácholili sme ho a zároveň chválili, ako dobre to zvládol, aby sme ho povzbudili do poslednej hodiny dňa.
Bolo asi 23.15, keď Golem zreval: "Ja to kašlem!" A vybehol z izby smerom do špajze.
O chvíľu sa vrátil s klobásou v ruke, mala riadne cez 30 centimetrov.
"Golem, neblbni! Celý deň si to vydržal a teraz to kvôli 3/4 hodine pobabreš?" - všetci chalani z izby sme mu dohovárali.
Golem na nás zamyslene pozeral, potom si sadol na kraj postele. V pravej ruke klobása, ktorú držal ako kráľovské žezlo, ľavá ruka natočená tak, aby mohol sledovať na hodinkách čas.
Očami hypnotizoval hodinky a sedel bez pohnutia.
V tom okamihu, ked veľká ručička dobehla malú na dvanástke, pustil sa do klobásy a celú ju spráskal.
Tomu sa teda hovorí sebazápor!
Pozn.: Ej, keď som teraz na gúgli hľadal ilustračný obrázok, tak to, čo sa na obrazovke objavilo po zadaní slova "klobása", poriadne zakrútilo mojím prázdnym žalúdkom!!!
