Stanovačky sa konali zväčša pre spoločenstvá, ktoré fungovali počas školského roka - buď podľa stretiek, ktoré sa obyčajne formovali v rámci veriacich študentov jednej školy; alebo podľa spevokolov, ktorých v Bratislave bolo viacero.
Všetko sa však konalo v utajení. A tak, hoci sa členovia jednotlivých spoločenstiev medzi sebou aj poznali, niekedy boli aj vzťahmi prepojení, o organizácii jednotlivých akcií vedeli len tí, ktorých sa týkali.
Vedúci spoločenstiev sa medzi sebou stretali a aktivity koordinovali, ale bežní účastníci o tom veľa nevedeli.
Na organizačných stretnutiach vedúci dohodli, kto - kedy - a kam pôjde. Koordinácia mala význam, aby sa na malom Slovensku skupinky zbytočne nestretávali, a jedni na druhých neupozornili všadeprítomných špicľov ŠTB.
Spevokoly ešte tieto akcie využívali aj na možnosť apoštolátu spevom. Preto koordinácia slúžila i tomu, aby sa členovia spevokolu z rôznych skupiniek napokon stretli na púti či odpuste, kde sa malo spievať.
O týchto aktivitách som čosi vedel už prv, než som sa do nich zapojil, pretože moja sestra, staršia o tri roky, sa ich už zúčastňovala.
Príchodom na strednú školu sa i vo mne rozvinula akási túžba „postaviť sa na vlastné nohy“. Na gymnáziu (Tomášikova ul.), kam som chodil, bolo tiež stretko. Avšak oproti Novohradskej, Metodke, či Gamče až tak dobre nefungovalo. Stálo totiž na silných členoch ročníka, ktorý zmaturoval pred mojim nástupom. A tak, keď som sa ako prvák zaujímal o stretká, našiel som len torzo spoločenstva: dvoch štvrtákov a jedného tretiaka. Štvrták Peter N., ktorý prevzal vedenie, sa snažil, ale márne. Pritiahnuť ďalších, o ktorých sme vedeli, že sú veriaci, sa veľmi nedarilo.
Moja túžba zapojiť sa do aktivít v širšom merítku, ma priviedla do spevokolu Kufríkovcov. Hoci moje spevácke kvality obohatili spevokol v zápornom zmysle, predsa ma prijali. Aj keď niektorí hudobne nadanejší, so škrípajúcimi zubami.
Organizačný vedúci spevokolu - medik, neskôr lekár, s krycou prezývkou Gejza, mal zároveň v rámci „podzemnej cirkvi“ na starosti apoštolát medzi stredoškolákmi. A tak sa tieto aktivity spevokolu a stredoškolských stretiek, zvlášť pri stanovačkách prepájali.
Stanovačky spevokolu fungovali takto: V sobotu sa cestovalo do dediny odkiaľ sa malo štartovať. Prespalo sa - ak sa dalo - na fare. V nedeľu sme zaspievali doobeda na omši a išlo sa na hory. (Ak bol pán farár dostatočne empatický, tak nám autom vyviezol batohy do kopca, pokiaľ viedla asfaltka.)
Trasa bola presne naplánovaná, takže v stredu večer sa zišlo do dediny, zaspievalo sa na omši, ráno sa dokúpil chlieb a išlo sa znovu na hory. V sobotu sa zišlo znovu do dediny, prespalo na fare, v nedeľu zaspievalo na omši a išlo domov.
Keď sa nedalo nocovať na fare, tak to dopadlo aj takto.
Niekedy sme spájali stanovačku aj s púťou. Napr. sme išli do Levoče, zapojili sa do nočného programu, po polnoci sa zúčastnili nedeľnej sv.omše a ráno na autobus - a potom na hory, nevyspatí vyšliapať na hrebeň a potom dospať prebdetú noc. Tiež sme chodili do Gaboltova, a augustové stanovačky v Slovenskom rudohorí sme zvykli spájať s púťou v Úhornej.
Samozrejme, že celý spevokol na stanovačku ísť nemohol. Ak nás bolo okolo 20, už to bolo dosť veľa. Niekedy sa spravili dve skupinky, ktoré išli rôznymi trasami a mali spoločný východzí a cieľový bod. Tiež sa zvyklo kombinovať, že členovia spevokolu, ktorí išli so svojimi spoločenstvami zo školy, začínali a končili tam, kde aj torzo spevokolu. Takže spolu zaspievali na omši a išli každí svojou stranou.
Keď som mal ísť na svoju prvú stanovačku, dostal som od Gejzu papier so zoznamom potrebných vecí: Ruksak, spacák, molitanová podložka na spanie (karimatky ešte neexistovali), vibramy, baterka, vetrovka, pršiplášť, toaletný papier, nôž, lyžica, ešus, dve litrové fľaše na vodu...
Okrem toho sa určilo, kto vezme stany (aby ich bolo dosť, nie však viac, ako bolo potrebné), kto kotlík, sekeru, a kto aké potraviny. Stany poväčšine niesli chlapci, ktorých batohy vážili okolo 30 kg, dievčatá niesli o 5 kg menej. S týmto nákladom sme denne prešli po horách aspoň 20 kilometrov, čo bolo pri výškových rozdieloch trasy niekedy celkom dosť.
Poslednou informáciou (kvôli prezradeniu) bolo, kedy a odkiaľ sa odchádza. Kam pôjdeme vedeli len vedúci.
Prvé balenie podľa zoznamu mi trvalo dosť dlho. Veci som si kompletizoval už vopred, ale baliť do ruksaku som to začal až v piatok. Odchod bol v sobotu o 13.00 z Nív.
Rodičia rešpektovali moju túžbu po samostatnosti - odišli na chatu. Doma som zostal sám. Znova a znova som si ruksak vyhadzoval na plecia a staval sa na váhu, aby som zistil, či je hmotnosť nákladu v norme, alebo či niečo menej potrebné ešte musím vyselektovať.
Greenhornsky vystrojený som sa niečo po dvanástej vybral na autobusovú zastávku. Rýchlosť svojej chôdze som však neodhadol, a tak mi spoj ušiel pred nosom. V sobotu na poludnie tých autobusov a trolejbusov veľa nechodilo. Ale nevadí, mám rezervu a tak ďalším spojom za 20 minút to ešte stíham. Lenže ten spoj, hoci napísaný v cestovnom poriadku, nešiel...
Do ďalšieho autobusu som nastúpil v dosť veľkom stave zúfalstva. Dúfal som už len v nejaký zázrak, že ostatných na Nivách predsa ešte stretnem. Nestretol. Prišiel som tam o 13.10 a nikde už nikoho nebolo.
Cestou domov som rozmýšľal, čo robiť. Mobily ešte neexistovali, nevedel som, s kým sa skontaktovať. Zrazu mi prišlo na um, že Peter N. do spevokolu nechodí a tak na túto stanovačku asi nešiel. Azda by mi vedel poradiť. Hneď po príchode domov som mu zavolal. Mal som šťastie - dvojnásobné. Bol doma a vedel, že v nedeľu sa má spievať v Závadke nad Hronom.
Doma sme mali hrubý celorepublikový vlakový cestovný poriadok. Našiel som si v ňom rýchlik do Brezna a odtiaľ prípoj do Závadky a tak som sa vydal na cestu do neznáma, za dobrodružstvom väčším, než som tušil.
Bola presne polnoc, keď som vystúpil z vlaku na stanici v Závadke. Nikde nikoho. Vybral som sa do dediny hľadať faru. Ulice pusté, prázdne a tmavé.
V diaľke som zazrel dve potácajúce sa postavy. Pobral som sa k nim, slušne som pozdravil a opýtal sa, či nevedia, kde je fara. Ten, čo vedel lepšie držať rovnováhu, ukázal rukou cez ulicu: „Vidíš tam tú lampu? Jasné, že vidíš, veď je jediná na celej ulici. A vidíš ten dom, na ktorý tá lampa svieti? To je fara.“
Poďakoval som sa a pobral určeným smerom. Na dome, ktorý mi označil, nebol žiaden nápis, ani nejaký symbol (kríž, socha) čo by naznačoval, že sa naozaj jedná o faru. Zvonček tam nebol, ale v jednom okne sa svietilo. Prišiel som teda k oknu a zaklopal som. Vzápätí sa zhaslo a nik sa neozýval.
Skúsil som zaklopať ešte raz. Nič.
Pán Ježiš povedal: klopte a otvoria vám. Tu neotvárajú, tak to fara nebude. Ktohovie, kam ma to tí opilci posielali.
Potuľoval som sa ešte nejaký čas po dedine, ale nestretol som živú dušu. Nenašiel som ani žiadnu budovu, ktorá by o sebe prezrádzala, že je to fara.
Uvažoval som, že najväčšiu šancu mám stretnúť svojich spoločníkov ráno, keď pôjdu do kostola. Nevedel som však, kedy bude omša. Najlepšie by teda bolo prespať pri kostole.
Z prednej strany kostola bol dosť strmý svah, tam sa spať nedalo. Rozhodol som sa teda ísť za kostol. Tam však bol cintorín. To mi problém nerobilo. Aj som uvažoval, že si ľahnem na cestičku medzi hrobmi. Potom som si však predstavil, ako nejaká babka pôjde ráno ešte pred omšou na cintorín a zrazu zbadá postavu sa dvíhať spomedzi hrobov... Za následky som zodpovednosť niesť nechcel, tak som išiel hľadať iné miesto na nocľah.
Po dedine som sa túlal do pol druhej. Nič vhodné som nenašiel, tak som sa vrátil k stanici. Keďže to mala byť moja prvá stanovačka, ešte som nevedel, ako sa stavia stan, hoci som ho mal so sebou. Rozhodol som sa teda prespať pod holým nebom.
Vytiahol som z ruksaku igelit, molitán a spacák. Igelit som rozprestrel na trávu mokrú od rosy. Molitán ako podložku som mal také tri obdĺžniky, čo sa používali v kúpeľni na zem. Poukladal som ich na igelit a na to roztiahol spacák. Ruksak som prikryl pršiplášťom, vyzul vibramy a tak, ako som bol, vliezol som do spacáku. Skôr, ako som zaspal, poprosil som anjela strážcu, aby ma zobudil o siedmej.
Počas noci ma zopár ráz vyrušili nejaké hlasy. Niektoré evidentne diskutovali na moju adresu. Nevedel som, či sú to opilci, železničiari, či nejakí cestujúci z nočného vlaku. Bol som však taký unavený, že som to vnímal len v polospánku a vzápätí som znovu prestal vnímať okolie.
Keď som sa zobudil, bolo už svetlo. Vyhrabal som sa zo spacáku a pozrel na hodinky. Bolo presne 7.00. Pobalil som si veci a pobral som sa ku kostolu. Keď som vyšiel na hlavnú cestu, zbadal som z opačnej strany kráčať postavu s ruksakom.
Bol to Gejza. Stíhal kombinovať stanovačku s vojenským kurzom, ktorý musel počas prázdnin pred posledným ročníkom vysokej školy absolvovať každý študent, aby potom išiel na len ročnú vojenčinu. Gejza teda dorazil do Závadky v nedeľu ráno.
Spolu sme potom išli na faru.
Div sa svete, bol to ten dom, kam ma o polnoci poslali tí opilci. Avšak naši nespali na fare, ale v senníku za farou. Na fare mal pán farár nejakú návštevu. Asi preto po mojom zaklopaní na okno tam tak rýchlo zhaslo svetlo.
Po sv. omši sme vydali na cestu.
Čakal nás strmý výstup na Fabovu hoľu.
Tak teda začala moja prvá stanovačka.
Súvisiace články:
1. Prázdniny pred +/– 30 rokmi
3. Stanovačky a daždivé počasie
