Občasný dážď, či búrka , nebol až taký problém. Ak sa vypršalo v noci, ráno stany uschli a mohlo sa pokračovať ďalej po trase.
Ak pršalo cez deň, na to bola protidažďová výzbroj.
Každý mal mať dva pršiplášte - jeden na seba, druhý na batoh. Nevýhoda bola, že pršiplášte z tenkého igelitu sa veľmi rýchlo roztrhali.
Samozrejme, že inováciám sa medze nekládli. Veľmi rýchlo som zistil, že ak mám jeden pršiplášť na sebe a druhý na ruksaku, tak pri daždi mi po chrbte steká voda pod ruksak a tak som ho mal od chrbta premočený. Preto som si na ďalšiu stanovačku pripravil vrece z hrubého igelitu, ktoré som si v prípade dažďa natiahol hore dnom na ruksak. Cez dve diery som prevliekol popruhy a ruksak bol v suchu aj v tej najväčej nepohode.
Mária, zvaná Cica, mala zase (zo západu) pršiplášť vo forme peleríny s kapucňou. Vpredu jej splýval až na nohy, vzadu chránil ju i batoh. Bolo to efektné, ale malo to jednu nevýhodu. Nemohla v daždi zložiť ruksak z pliec bez toho, aby nebola nechránená ona alebo jej batožina.
Niektorí chalani, ktorí už mali po vojne (alebo mali niekoho takého v rodine), mali z armádnych zdrojov odpísané celtoviny. Jeden kus slúžil ako pláštenka do dažďa, viaceré sa vraj dali pospájať ako stan, či dokonca ako nafukovací čln.
Vilo, ktorý sa hneď nedostal na vysokú školu a za ten čas robil smetiara, mal zas vyfasovaný čierny gumený plášť. Také používajú aj rybári.
Jeho výhoda bola, že sa neroztrhal na rozdiel od pršiplášťa, nevýhodou bola jeho váha (SI: hmotnosť). V mojom rebríčku hodnôt vyhrali pozitíva nad negatívami takéhoto plášťa, a ďalší rok som ním bol už vyzbrojený aj ja, i niekoľkí ďalší.
Úplne najoriginálnejší sa v daždi objavil Gejza: v tričku a trenírkach, ruksak na chrbte, ktorý si spolu aj s hlavou chránil skladacím dáždnikom. Mal pravdu, že toho aspoň nebude musieť veľa sušiť. Lenže ak by bol vietor, asi by ten dáždnik dlho nevydržal. A to nehovoriac, že kovová konštrukcia dážnika bola úplne v rozpore s pravidlami o správaní sa v búrke a ochrane pred bleskami. Ale žiaden blesk ho netrafil.
Veľmi rýchlo som zistil, že pršiplášť alebo aj (v menšej miere) rybársky plášť má jeden neželaný efekt. Človek síce nezmokne, ale zakrátko je tak spotený, že je mokrý aj tak.
Čiastočne som sa inšpiroval Gejzom (nie dáždnikom, ale oblečením do dažďa). Cez plecia a ruksak som si prehodil rybársky plášť, kapucňa mi chránila hlavu. To, čo zmoklo, aj uschlo. A pri chôdzi som sa nespotil, a ani plášť sa mi už neprilepoval na mokré nohy.
Napriek protidažďovej ochrane sa občas stalo, že veci v ruksaku, či aj spacák, zmokli. Keď však po daždi vykuklo slniečko (a to pri letných prehánkach alebo búrkach popoludní zvyklo vykuknúť), tak sa veci porozkladali a preschli. Prípadne sa dosušovali nad ohňom, ale tam stačila malá nepozornosť a sušená vec bola v ... prepálená.
Vytrvalý dážď bol však horší. Stavať stany v mokrom nebola žiadna výhra. Ráno ich baliť mokré, tiež. Mokré drevo neumožňovalo zohriať sa pri ohni, problém bol aj s uvarením jedla.
Na taký účel sme si nosili tablety pevného liehu, tzv. "pepo" (pevný podpaľovač) a malý kovový varič, ktorý vyzeral ako krabička. Na ňom sa dalo jedlo priamo v konzerve alebo v ešuse zohriať aj v stane.
V takýchto situáciách sme však radšej využívali akúkoľvek možnosť strechy nad hlavou. Občas to bol senník, inokedy sme narazili na poľovnícku chatu s voľne prístupnou povalou, alebo aspoň zastrešenou verandou.
Tam sme, samozrejme pepo nezapaľovali, ale s jeho pomocou sme rozložili vonku oheň. I v daždi sa dalo nájsť v lese drevo ako-tak suché, a pri varení večere už nám zopár kvapiek až tak nevadilo, keď sme vedeli, že budeme spať v suchu.
Spomínam si, ako sme raz po túre v celodennom daždi narazili na poľovnícku chatu. Unavení (lebo v daždi sa počas túry ani veľmi nedá oddychovať), smädní (vody bolo okolo nás dosť, ale nie na pitie), uzimení a premočení sme vyliezli aj s batohmi po rebríku na povalu. Boli sme v suchu a tak sa ešte viac začal prejavovať smäd aj z únavy. Niektorí chalani išli na prieskum, veď pri chate by mohol byť vodný zdroj. Aj ho našli: za chatou v zemi vyhĺbená studnička. Avšak hoci bola prikrytá vrchnákom z dosák, voda v nej bola špinavá a plná hmyzu.
Medzitý však Majo B. (čerstvý dospelák) vytiahol zo svojho batohu veľkú vzácnosť: fľašu borovičky. A s kresťanskou štedrosťou sa chcel bratsky podeliť aj s ostatnými. Neviem či kvôli tomu, aby som sa zahrial, alebo preto, že pubertiaka zakázané ovocie láka, možno som si v detskej naivite myslel, že tým zaženiem smäd, pár glgov som si dal aj ja.
Žiaden pozitívny účinok som však na sebe nebadal. Vôbec mi to nechutilo, smädný som bol ešte viac. Odvtedy mi borovička neznesiteľne smrdí. Bolo to prvý a asi aj posledný raz v živote, čo som ju pil...
Navečer dážď utíchol a tak sme sa pustili do práce: nazbierať raždie na oheň, niektorí prieskumníci išli hľadať zdroj pitnej vody. Necelý kilometer dolu svahom objavili prameň a tak nám priniesli plné fľaše tej vzácnej tekutiny.
Niekedy však bol dážď trvalý, prípadne sme nenašli ani žiaden prístrešok, kde by sa dalo usušiť, že sme boli nútení zísť dolu.
Raz sme takto premočení zišli na Oravu. Bol už večer, v kostole práve začínala svätá omša... Po omši sme s malou dušičkou a s veľkou prosbou išli za pánom farárom, či by sme sa nemohli na fare zohriať a usušiť. Pán farár nás nielenže prichýlil, ale zmobilizoval ženy z miestnej pekárne. A za niečo vyše hodiny sme si už pochutnávali na teplom, rozvoniavajúcom čerstvom chlebíku.
Inokedy sme zase boli nútení zísť do ktorejsi dediny na Kysuciach. Dažďa bolo síce dosť, avšak našťastie nebol až tak vytrvalý. Skôr bol problém v rozmočenom teréne nájsť vhodné miesto na táborenie. Keď sme zišli dolu, tam už nepršalo. Na lúke pri dedine sme postavili stany a išli najprv do obchodu. Čo-to sme pokúpili, najmä čokolády, ale neúspešný bol záujem o mlieko. To nemali.
Podľa nášho zvyku, využili sme možnosť a večer sme išli na svätú omšu. Po dedine sa už iste o nás hovorilo, že čo to za tlupu stanuje v tomto daždivom počasí za dedinou. A keďže dedinské tamtamy fungujú, ešte sme len odchádzali po omši z kostola, a už babičky vybiehali z domov s klasickými konvičkami čerstvo nadojeného mlieka: "Dievčatká a mládenci, počula som, že ste v obchode nedostali kúpiť mliečko. Konvičku stačí, keď mi vrátite ráno." ...
Mlieka sme mali toľko, že sme ráno v obchode nakúpili pudingový prášok a urobili sme si pudingové hody...
Aj Roháče nám dali pocítiť zradnosť počasia. Keď sme v nedeľu po omši vystupovali z Bobrovca na Sivý vrch, slnko pražilo, ale pofukoval chladný vietor. Večer, keď sme zastanovali pri Bobroveckých plesách, už som cítil, že čosi nie je v poriadku. Nohy som mal úplne červené a pálili. Ráno pri modlitbe a rozjímaní ma začalo triasť. Avšak náš šéf Gejza, myslel na všetko. Ako lekár nosil so sebou kompletnú lekárničku. Pichol mi kalciovú injekciu, a za chvíľu som bol schopný vydať sa s ostatnými v ústrety Roháčom.
Lenže keď sme vyšli na hrebeň, prekvapil nás prudký vietor. Výstup na Brestovú sa stal vážnym problémom, víchor nás až zrážal k zemi. Okrem toho bolo v diaľke vidieť ťažké mračná, ktoré sa k nám nezadržateľne blížili. Rozhodli sme sa pre ústup - priamo dole bez chodníka do Zuberca. Keď sme dorazili k nejakej chate s bufetom, ešte svietilo slniečko. Išiel som si kúpiť niečo na pitie, ale akosi sa mi zatmelo pred očami... Bufetárke som ešte zvládol dať peniaze, ale pohár som už chytiť nevládal. Klesal som k zemi. V tom ma niekto zo zadu schytil, aby som nepadol. Zo všetkých zmyslov mi v tých chvíľach fungoval len sluch. Vedel som, čo sa so mnou deje len podľa toho, čo si okolo mňa hovorili.
Pomaly som začal prichádzať k sebe, aj zmysly začali opäť fungovať. A tak som zistil, že ma posadili vonku pred bufetom a potom mi dali napiť. Znovu som sa dostal do Gejzovej lekárskej starostlivosti, ktorý aby nenosil tie sady injekcií, striekačiek a ihiel v ruksaku zbytočne, mi naordinoval ďalšie dávky. Tie už mi však nepichal on sám, ale stal som sa školiacim objektom pre študentky medicíny z našej partie.
Medzitým vietor prehnal ťažké mračná cez Roháče aj na Oravu.
A tak sme hľadali v Zuberci dom, kde by nás za symbolickú cenu prenocovali.
Ráno síce pršalo, ale Gejza nás presviedčal, že to prší len dolu, a hore na hrebeni bude krásne. Tak sme sa v plnej zbroji vydali na cestu. Kým sme prišli k Tatliakovmu jazierku, boli sme úplne premočení. Otočili sme sa a vrátili sa späť do Zuberca. V nasledujúci deň sa celý scenár zopakoval. Stretali sme turistov, ktorí išli naspäť, že tam hore riadne prší. A tak síce niektorí tvrdohlavo a neveriac išli až k Tatliakovmu, ale ostatní sme sa otočili na cestu späť už skôr.
Vo štvrtok nás už Gejza nepresviedčal, že hore svieti slniečko. Ale aby sme neleňošili a nezačali prípadne z nudy vymýšľať nezbedu, vybrali sme sa predsa len na turistiku, ale bez ruksakov, naľahko.
Niektorí šialení nadšenci sa rozhodli ísť až hore, veď nie sú predsa padavky, a tak si to namierili na Tri kopy a Baníkov. Do Zuberca sa im podarilo vrátiť až za tmy, neskoro večer.
My ostatní sme si urobili pohodlnú prechádzku cez Roháčske plesá a k vodopádu. Hoci bolo sychravo, bolo nám príjemne. Veď ako môže byť človeku uprostred krásnej prírody a s priateľmi?
f oto: Keďže bol s nami aj pán farár Peter Rácek (na fotke vyššie je skrytý pod dáždnikom), tak mu Danka, Aďa a Terka zaspievali aktualizovane upravenú pieseň "Ráčatá".
Zaujímavé, že zážitky z tých chvíľ, keď bolo zlé počasie, bola náročná túra, či nejaké iné komplikácie, sa omnoho lepšie pamätajú, než tie, ktoré sme prežili pohodovo.
Súvisiace články:
1. Prázdniny pred +/– 30 rokmi
2. Moja prvá stanovačka
