Zo všetkých živočíšnych druhov sme na turistických chodníkoch stretali najmä druh homo sapiens.
S každým, koho sme míňali, sme sa pozdravili. Poliaci zdravili „česč!“, Dederóni sa snažili jazykovo prispôsobiť a znelo to ako „dobr y den“.
S tými, čo nám boli jazykovo blízki, sme občas prehodili aj nejakých tých pár slov. Nie o tom, odkiaľ sme a čo sme zač – o tom sa z bezpečnostných dôvodov nehovorilo, skôr ako ďaleko je na ten a ten kopec, do údolia, na rázcestník, aká je cesta, schodná alebo náročná, či je prudké stúpanie... a podobne.
Osobitnou kapitolou boli salaše.
Bačovia, ľudia svojrázni. Ak to bol salaš v odľahlej časti, mimo frekventovaných trás, radi sa s turistami porozprávali, aspoň im to trošku oživilo stereotyp samoty s ovcami. Na frekventovaných trasách to bolo inakšie, tam už fungoval biznis. Žinčica stála 2,– Kčs, toľko ako mlieko v obchode. Čo na tom, že ak turisti žinčicu nekúpia, tak im zostane? Veď ju dajú prasatám. Aj tak je to len odpad pri výrobe syra. A keď za ňu mestskí ťuťmáci ešte aj zaplatia, tak prečo nezarobiť? Oni sami by to nepili...
Ale pre nás to bolo niečo unikátne! Proste bratislavské deti... A priznajme, aj príjemné spestrenie chudobnej čundráckej stravy.
S tými bačami, ktorí neprepadli ošiaľu biznisu, sa dalo celkom fajn zabaviť. Nielen rečami, ale napríklad aj pri dojení oviec; dokonca nám niekedy dovolili prespať na salaši. Samotné dojenie nám až tak nešlo. Je to iné ako krava. Tá kľudne (snáď) pri dojení stojí. Ale ovcu si treba pri dojení držať. Takže radšej sme len nadháňali ovce k dojeniu. To sa otvorí len malý priechod v ohrade košiara, cez ktorý prejde len jedna ovca. Bača čaká z vonkajšej strany. Iní v košiari nadháňajú ovce k tomuto priechodu. Tlak stáda prinúti ovce po jednej vychádzať von a tam ich bača dojí.
Raz sme boli svedkami, bolo to cestou na Úhornú, ako na jednom salaši zarezali ovcu. Jej mäso potom ponúkali na predaj. Bolo nám to zvláštne, tak sme sa bačov-podnikateľov pýtali, či tá ovca nebude chýbať. „Predseda družstva aj tak nepríde zrátať, koľko ovcí nám zadrhli vlci... Jedna ovca hore-dole.“
Raz sme v Malej Fatre už z diaľky niekoľkých kilometrov videli salaš a tešili sme sa na žinčicu. Keď sme prišli bližšie, videli sme, ako bača práve zaháňa do ohrady stádo. Lenže... boli to kravy. Nuž smola! Žinčica nebude...
Keď sme dorazili k salašu, už sa pomaly zvečerievalo, s bačom sme sa dohodli, že môžeme prespať na povale. A reku, že keď už nie je žinčica, či by nám aspoň litrík kravského mlieka nepredal?
„Ej, veru, nepredám!“ – zakrútil bača hlavou.
„Ale, veď čo je to jeden litrík, pri takom stáde?“ – žobronili sme ďalej.
„Ani litrík“ – bača bol neoblomný.
„Ale veď ste celkom fajn chlap, ste milý, aj ste nám dovolili na povale prespať. Prečo nám nedáte trošku mliečka?!?“
„Joj, diečatká moje a mládenci,“ rehotal sa bača, „preto, lebo sú to všetko jalovičky...“
Pasenie jalovíc bola asi doména Malej Fatry. Inokedy sme stretli mladého pastiera kráv Jana. Napriek tomu, že sa rozhodol pre prácu, pri ktorej je pol roka takmer bez kontaktu s ľuďmi, bola s ním celkom fajn zábava. Dievčatá z neho boli úplne paf.
Keď sme zastanovali, dobehol k nám zo svojej koliby a povedal, že z hentoho kopca je nádherný západ slnka. Tak sme tam spolu vyšli.
Pozerajúc na klesajúce slnko sme si nastúpili a spievali: „Gloria, gloria, gloria Patri et Filio. Gloria, gloria, gloria Spiritui Sancto.“
A pastier Jano do toho plieskal bičom, že sa až tie údery odrážali v ozvene z okolitých kopcov.
Súvisiace články:
1. Prázdniny pred +/– 30 rokmi
2. Moja prvá stanovačka
3. Stanovačky a daždivé počasie
4. Ruksak a stan, všetko na chrbte
5. Strasti a slasti turistiky
