Počas omše nám po kostole začala pobehovať myš. Vôbec nie splašene, skôr zvedavo. Zo zbožne do modlitby zahĺbených ľudí si ťažkú hlavu nerobila. Prebehla k lavici, pooňuchávala, zdvihla sa na zadné, ňufák zdvihla, chvíľku vetrila, a prebehla k ďalšej lavici...
Rozhodol som sa, že toto zvieratko treba zlikvidovať skôr, ako si z oltárnych plachiet a omšových rúch začne odhryzkávať kúsky na vystlanie hniezda.
A tak skryté, menej dostupné miesta kostola zaujali pasce na myši - klasické klepce.
Lenže... návnady zmizli a klepce neklepli!
Že by to dokázala nejako takto?
Alebo aspoň takto?
Nič to, použijeme osvedčenú pascu: domčekovú. Jedna sa nachádza v šope na farskom dvore, a v priebehu minulej zimy v nej skončili tri myši aj bez návnady.
Aby sa pasca stala pre myšku lákavejšou, odrezal som tri kúsky Paštekárskej salámy a nainštaloval s pascou do domu Božieho, prechodného to bydliska myši kostolnej.
A čakal, kedy sa chytí...
Každý deň som chodil nakuknúť, ale pasca prázdna...
Napokon som rezignoval a rozhodol sa pascu vrátiť na pôvodné miesto do šopy, kde bola užitočnejšia. Keď som ju vytiahol spoza oltára, kde bola skrytá očiam veriacich, bol som prekvapený.
Pasca bola síce prázdna, ale jeden z kúskov návnady neležal na spodku ako ostatné, ale bol vtlačený do drôtenej diery, určenej ako vstup pre myš do pasce:
Pri pohľade zvrchu jasne vidieť, že myška, pokiaľ dočiahla, tak si na návnade dobre pochutnávala:
Nechápem, akým spôsobom sa návnada mohla z vnútra pasce dostať do otvoru, do ktorého musela byť vtlačená pomerne veľkou silou.
Je nemožné, aby myš cez otvor vliezla a naspäť vyliezla, ešte k tomu za sebou ťahajúc návnadu.
Buď musela myška použiť nejakú technickú pomôcku, a v tom prípade je úžasne geniálna, alebo má nadprirodzené schopnosti.
Záhada!
