Častokrát sa ľudia, ktorí žijú úprimne svoju vieru v Boha, zdajú ostatním ako čudní, pomýlení, či z iného sveta.
Ich presvedčenie a postoje sú pre iných často ako provokácia.
Neveriaci Tomášovia chcú dôkazy, potrebujú sa dotknúť. Ich slová a postoje bývajú často až silácke. Chcú diskutovať, ba i hádať sa, alebo aspoň zošmiesniť, či pourážať...
Apoštol Tomáš sa tak správal tiež: Ak neuvidím, ak sa nedotknem...
Ale keď Ježiš prichádza, všetka suverénnosť sa vytráca. V pokore padá na zem a vyznáva: Pán môj a Boh môj.
Už sa nepotrebuje dotýkať Ježišových rán. Kristus sa dotkol jeho srdca.
V istom meste vošiel do kostola muž. Keď zbadal kňazal, prišiel k nemu a povedal: "Chcem sa s vami rozprávať."
Kňaz odvetil: "Nech sa páči, tu je spovednica. Môžte vstúpiť."
"Nie, vy ste ma nepochopili," bráni sa muž. "Ja sa nechcem spovedať. Ja chcem diskutovať. Som síce katolík, ale do kostola už dávno nechodím. Ja neverím v Boha, je to moje presvedčenie. A o cirkvi si nemyslím tiež nič dobré... Ja vás chcem presvedčiť, že mám pravdu."
Kňaz s kľudom a úsmevom prikývol: "Dobre, porozprávame sa. Ale poďte najprv do spovednice."
Po dlhej chvíli muž zo spovednice vyšiel.
Kňaz sa na neho usmial a povedal: "A teraz sa môžeme ísť porozprávať."
"Ďakujem, už netreba," pokojne povedal muž a odišiel.
Mnohé argumenty strácajú zmysel a silu, ak človek padne v pokore na kolená...
