Či sa to súdruha prezidenta dotklo, neviem.
Možno to bolo sociálne cítenie, ktoré v ňom upevnila skúsenosť socialistického väzenia, lebo keď politbyro rozhodlo o zdražení detského oblečenia, zásadne sa postavil proti.
Verejne sa vyjadril, že zakiaľ je on v úrade, detské oblečenie nezdražie.
No, ani kumulovaná moc prezidenta ČSSR a generálneho tajomníka UV KSČ, ani vrúcne bozky s Brežnevom nestačili, aby obhájil svoje rozhodnutie.
A tak to urobil priam šalamúnsky: na čas, kedy sa realizovalo predmetné zdraženie, si zobral dovolenku. Tak splnil svoje vyhlásenie, že sa to nestane, zakiaľ je v úrade.
Po pár týždňoch regenerácie sa do úradu spokojne vrátil aj s regenerovaným svedomím.
Z danej príhody možno konštatovať:
1) Ani v totalite si ten, kto mal v rukách najväčšiu moc, nemohol robiť, čo sám chcel.
2) Aj keď samotný režim bol totálne amorálny, od jednotlivých ľudí sa žiadalo morálne konanie, a aj ten, kto mal v rukách moc, sa snažil zachovať aspoň čriepky morálky (alebo aspoň vedel, čo je pocit hanby).
Keď po troch rokoch Vaška na hradě sme získali znovu prezidenta Slováka, bola to figúrka v rukách totalitného dinosaura, ktorý sa hral na demokratického otca Slovenskej republiky.
Napokon sa táto figúrka rozhodla prekročiť svoj tieň. Vtedy ju druhá najvyššia ústavná funkcia nazvala v parlamente do mikrofónu "starým ...ujom". A tretia najvyššia ústavná funkcia jej dala namontovať oproti úradu hodiny, odpočítavajúce čas do konca funkčného odobia.
Ten očakávaný okamih nastal. Kreslo prezidenta sa uvoľnilo. S týmto kreslom však je spojená absolútne nekotrolovaná moc udeľovať odpustky (či vlastne amnestie).
A tie veru po samoúnose prezidentovho syna a samovýbuchu policajta, ktorý k tomu mal čo povedať, boli potrebné ako letný dážď.
Vladimír LenOn si nemohol takúto príležitosť nechať ujsť. Nemal však šancu dostať sa k tejto moci riadnou cestou, a tak ju získal úskokom: stačilo v parlamente zablokovať voľbu prezidenta a počkať si, kým pri vakantnosti tejto funkcie prejdú prezidentské právomoci na predsedu vlády.
A tak tento samozvaný prezident mohol amnestovať skutky, ktoré sú zločinmi najhrubšieho zrna.
Vraj tým chcel pomôcť spoločnosti.
Lenže akej spoločnosti? Či koho spoločnosti?
Keď boli únos i vražda zametené pod koberček práva a spravodlivosti, mohol sa najvyššieho úradu v štáte ujať ten, ktorý predtým úžasne zveladil (zadĺžil) Košice, aby sa mohol v pokoji venovať kutiu rýlov, pitiu drienkovice, lovu anakond, nahrávaniu cédečiek a podávaniu žalôb na lekárov, ktorí sa mu snažili zachrániť život. Keď už rýlov bolo dosť, drienkovica sa vypila, podarilo sa utiecť zákerným amazónskym indiánom i hrobárovi z lopaty, odišiel na zaslúžený odpočinok.
Z vôle ľudu si na najvyšší post zasadol nám už dobre známy starý ujo, ktorý sa medzičasom svojmu vodcovi tiež vzoprel. Ten už musel prvé husle Slovenska prenechať naSMERovanej mladej garde, a v jej blahovôli už len dožíval. To, že zradca, ktorý jedol jeho chlieb, a potom zdvihol proti nemu pätu, sa stal prezidentom, niesol veľmi ťažko. Ešte viac však škrípal zubami, keď tento nestranícky prezident prejavil svoje city, že jeho srdce SMERuje k novému Vodcovi tretieho tisícročia.
Kým za predsedovania v parlamente po boku starého Vodcu na premiérskom poste, pani Spravodlivosť riadne potrápili, že až ronila horké slzy, s novým Vodcom na premiérskom poste, ju zrazili na kolená.
Ba vďaka bačovaniu na Najvyššom súde ešte hlbšie.
Spolu s pani Justíciou však treba umlčať aj jej sestru Prokuratúru a zviazať jej ruky.
Generál u pani Prokuratúry sa asi nechal inšpirovať Putinom: keď už nemohol pokračovať v úrade, dosadil tam svojho človeka a riadi ho z druhého miesta.
Čo na tom, že tam demokraticky už mal sedieť a robiť poriadok niekto iný?
A starý ujo váha. Vlastne neváha. Čaká... Čaká? Na čo?
Vraj, kým sa vyjadrí Ústavný súd.
Ústavný súd sa vyjadril. A prezident čaká. Vlastne nečaká. Vraj premýšľa... O čom?
O pár dní uplynie 20 rokov od smrti Gustáva Husáka.
Keď bol prezidentom, nevidel som žiaden dôvod, aby som si ho vážil, hoci jeho obraz visel všade a bol aj na listových i pohľadnicových známkach.
Začínam mať však pocit, že bol morálne omnoho vyššie, ako tí, čo prišli po ňom. Zdá sa, že demokracia dáva moci punc amorálnosti a neobmedzenej svojvôle.
Dožijeme sa raz prezidenta, ktorý bude svojmu úradu robiť česť?
Prezidenta, o ktorom budeme môcť s hrdosťou povedať, že nás reprezentuje?
Prezidenta, ktorý bude poznať hlas svedomia a podľa neho konať?
