Ako žiak som sprievody videl len v televíznom prenose, nik ma nenútil tam ísť.
Iná situácia bola na gymnáziu, tam to bolo dobrovoľno-povinné. Našťastie naša škola tvorila sprievod v dolnej časti námestia SNP, takže sme ani okolo tribúny nešli. Vypočuli sme si (či skôr prestáli) prejav nejakého papaláša, urobili čelom vzad a len čo sa sprievod pohol, už sme boli na jeho konci. Len prejsť na Šafko - a na prvý autobus, smer domov.
Keď som bol maturant, bol som rozhodnutý nehlásiť sa na VŠ a rozšíriť rady pracujúcich (tak prečo by som mal ísť oslavovať sviatok práce?). Súdruhovia profáci ma nemali čím vydierať (veta: "nedostaneš odporúčanie na VŠ!").
30. apríla sme mali na školskom dvore nácvik nástupu do sprievodu. Súdruh Št., profesor telocviku a brannej výchovy dostal od ktoréhosi donášača z triedy echo, že som sa vyjadril, že do sprievodu nepôjdem. Preto ma pred nastúpenými spolužiakmi poveril doniesť do sprievodu zástavu. Hneď mi ju aj strčil do ruky.
Ej, to bolo škodoradostných pohľadov...
Keď však nácvik nástupu skončil, odchytil som v šatni triednu predsedníčku SZM - dievča s uvedomelým a zodpovedným prístupom, a oznámil som jej, že prenechávam túto čestnú zodpovednosť jej. Zástavu som oprel v šatni a odišiel som so slovami, že je na nej, či škola bude mať v sprievode zástavu.
Keď v roku 1988 pripadol prvý máj na nedeľu, je logické, že ma ako pracujúceho človeka ani nenapadlo ísť oslavovať sviatok práce.
Skôr som chcel ako mladý kresťan ísť oslavovať Boha do kostola. Lenže...
Bol to rok 1988 - od slávnej sviečkovej manifestácie ubehlo len 5 týždňov.
Súdruhovia sa báli...
Čo keď im kresťania pôjdu manifestovať do kostolov a sprievod bude prázdny???
A tak vyšlo nariadenie, že kostoly musia byť od 8.00 zatvorené. Omše buď skoro ráno, alebo až večer.
Jasné, že toto opatrenie ma do sprievodu nepritiahlo.
Po rannej omši, keď sa dvere kostolov povinne pozatvárali, rozmýšľal som, čo s načatým dňom?
Jediný televízny program - priamy prenos zo sprievodov v mestách ČSSR a v Moskve ma nezaujímal.
Tak som sa rozhodol ísť bicyklom na Hlbokú cestu k Lurdskej jaskynke.
Ako som prechádzal bočnými uličkami Bratislavy, aby som sa vyhol hlavnej trase sprievodu, naskytol sa mi jeden zaujímavý pohľad: nastúpené jednotky v prilbách a s plexisklami, vozidlá s mrežovou zábranou vpredu a vodné delá.
Po "Bratislavskom veľkom piatku" už radšej nič nechceli podceniť.
Takto sa súdruhovia báli svojich pracujúcich.
Darmo, keď sa zavrú kostoly, poriadok sa musí vynucovať silou...
