Určite sa nájdu hlasy, že je to záležitosť len katolíkov, tak prečo by sa tomu mali venovať médiá našej sekulárnej spoločnosti?
Možno preto, že negatívnych správ, ktoré dennodenne prinášajú je veľmi veľa - čo pomáha k traumatizovaniu spoločnosti. A určite by bolo prospešné, keby sa niečo z tej atmosféry, ktorá pri slávnosti biskupskej vysviacky vládla, prenieslo aj mimo múrov starobilého dómu.
Možno aj preto, že keď venujú omnoho väčší spravodajský priestor iným spoločenským udalostiam, dotýkajúcich sa prakticky len malej skupiny obyvateľstva, bolo by spravodlivé dať rovnaký priestor aj pre dianie zo života cirkvi. (Napríklad také menovanie profesorov prezidentom sa dotýka len malej skupiny obyvateľov - akademickej obce vysokých škôl, ale média takej udalosti venujú omnoho širší priestor...)
A tiež preto, že nový biskup nie je "len" biskup. Je to osobnosť v oblasti súčasnej vedy, historik, autor viacerých významných publikácií, vysokoškolský pedagóg.
Určite aj preto, že hoci je dnes naša spoločnosť výrazne sekularizovaná, má v nej postavenie cirkevnej hierarchie stále výrazný historicko-spoločenský význam.
A v neposlednej miere preto, že táto biskupská vysviacka je významným momentom v dejinách Bratislavy. A keďže Bratislava je hlavné mesto Slovenskej republiky, tak významná udalosť v jej dejinách stojí určite za povšimnutie.
A prečo si myslím, že je to významný moment v dejinách Bratislavy?
Nový biskup a Bratislava
Je bežné, že hlavné mestá bývajú sídlom arcibiskupa-metropolitu. Na Slovensku to dlhší čas trvalo. Sú to v týchto dňoch práve štyri roky, čo sa Bratislava stala aj v cirkevnoprávnej organizácii metropolou a dostala svojho arcibiskupa.
Arcibiskup-metropolita Mons. Stanislav Zvolenský dosiahol súhlas Vatikánu a vymenovanie pomocného biskupa. Je to prvý pomocný biskup v dejinách Bratislavskej arcidiecézy .
Nový pomocný biskup Mons. Jozef Haľko prijal biskupskú vysviacku v katedrále sv. Martina v sobotu 17. marca. Je to prvá biskupská vysviacka v novodobých dejinách tohto starobylého hlavného chrámu Bratislavy .
V Bratislave sa síce pred takmer 61 rokmi uskutočnila biskupská vysviacka, ale tajná v súkromí, keď Pavol Hnilica (sám tajne vysvätený) tajne vysviackou odovzdal apoštolskú postupnosť terajšiemu kardinálovi J.Ch.Korcovi.
Moje pátranie, či niekedy v minulosti bola v Bratislave biskupská vysviacka, napriek tomu, že toto mesto nebolo biskupským sídlom, ma priviedlo až do roku 1776 . Vtedy bol 13. októbra v Dóme sv. Martina vysvätený za prvého banskobystrického biskupa František Brechtold, prepošt bratislavskej kapituly sv. Martina, rodák z Trnavy.
Ďalšou zaujímavou skutočnosťou je rodisko. Mons. Haľko je bratislavský rodák. Nie je až také bežné, aby sa rodák stal biskupom v meste odkiaľ pochádza. Pátraním v histórii som našiel medzi biskupmi bratislavského rodáka Juraja Lippaya, ostrihomského arcibiskupa sa sídlom v Trnave v r. 1642-1666 . Avšak nesídlil v Trnave, ale vo svojom rodisku - v Bratislave. K tomu účelu dal barokovo prestavať letné arcibiskupské sídlo (dnešný Úrad vlády) a vybudoval okolo neho nádherné záhrady.
S rodiskom nového bratislavského biskupa súvisí aj jeho pôvod. V nedávnej histórii Bratislavy objavíme iného kňaza rovnakého mena - prvého gréckokatolíckeho farára Bratislavy . Nie je to náhoda, jedná sa o starého otca nového biskupa (gréckokatolícki kňazi môžu byť ženatí).
Odmena za vernosť: vnuk - biskup
Jozef Haľko starší sa narodil v r. 1904 v Pensylvánii, USA ako posledné zo siedmych detí gréckokatolíckeho farára Jána Haľku, ktorý dvadsať rokov pôsobil medzi slovenskými emigrantami v Amerike. Ešte v útlom detstve sa jeho rodina vrátila na Slovensko. Pred kňazskou vysviackou, ktorá bola v r. 1928, sa oženil a Boh im doprial tri deti.
V r. 1934 bol prešovským biskupom poslaný do Bratislavy, aby tu zriadil farnosť pre gréckokatolíkov, žijúcich na Západnom Slovensku. Farnosť bola úradne zriadená v r. 1939 a jej územná pôsobnosť siahala po Skalicu, Myjavu, Žilinu, Dolný Kubín, Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Banskú Bystricu a Banskú Štiavnicu.
Farár Haľko mal okrem pastorácie veriacich na území, zaberajúcom takmer polovicu Slovenska, za úlohu aj zabezpečovať kontakt prešovského biskupa s cirkevnými a vládnymi predstaviteľmi v Bratislave.
Koncom druhej svetovej vojny bol gréckokatolícky kostol sv. Mikuláša pod Bratislavským hradom ťažko poškodený. Otec Haľko zabezpečoval jeho opravu, ktorá trvala 5 rokov.
Oprava kostola bola dokončená v r.1950, a práve vtedy komunistický režim zlikvidoval Gréckokatolícku cirkev v Československu. Kostol bol štátom pridelený Pravoslávnej cirkvi.
Farárovi Haľkovi ponúkli, že ak prestúpi na pravoslávie, nielen že mu zostane fara a obdrží rôzne materiálne výhody, ale stane sa aj pravoslávnym biskupom.
Otec Haľko však odmietol a zostal verný Cirkvi, biskupovi a pápežovi. Nezlomili ho ani vyhrážky, internovanie, vyvezenie za hranice Slovenska, ani rozptýlenie členov jeho rodiny, každého na iné miesto Československa.
V roku 1968 sa stal členom akčného výboru pre obnovenie a rehabilitáciu Gréckokatolíckej cirkvi. Po obnovení jej činnosti sa opäť stal bratislavským farárom, ale bez kostola.
V roku 1972 sa mu podarilo získať kostol Povýšenia sv. Kríža na Ondrejskom cintoríne, ktorý bol zruinovaný a slúžil ako sklad kvetov pre potreby cintorína.
Bratislavskú farnosť spravoval Jozef Haľko do 26. novembra 1979. Popri farskej pastorácii prednášal aj na bohosloveckej fakulte liturgiku východného obradu.
Za svoju prácu bol menovaný za konzistoriálneho radcu, arcidekana a titulárneho kanonika Prešovskej eparchie. Zomrel 9. mája 1987 v Bratislave.
Hoci sa jeho vnuk Jozef viac rokov hlásil na bohosloveckú fakultu, jeho prijatia do kňazského seminára sa už nedožil. O to viac sa teraz môže v nebi radovať, keď sa stal biskupom.
Čo sa do oficiálneho životopisu nového biskupa nedostalo
Hoci som ako gymnazista chodieval vo všedné dni večer na"sedmičku" ku kapucínom, s Jozefom, ktorý tam miništroval som sa nepoznal. Boli to omše, kde sa stretalo veľa mladých.
Spoznal som ho, až keď po nežnej revolúcii nastúpil do kňazského seminára. Hoci je odo mňa o vyše štyri roky starší, nastúpil až dva roky po mne, až keď padol komunizmus.
Už predtým sa viac ráz hlásil na bohosloveckú fakultu, ale nebol prijatý. Dôvodov bolo zrejme viac: starý otec - gréckokatolícky kňaz, aktivity v spoločenstvách katolíckej mládeže, a najmä absolvovaná vysoká škola (absolventi vysokých škôl nemali šancu).
V lete r. 1990 prišlo k reforme štúdia na Bohosloveckej fakulte. Štúdium sa predĺžilo z piatich na šesť rokov. Už študujúci bohoslovci automaticky poskočili o ročník vyššie (v júni som ukončil 2. ročník a v septembri nastúpil do 4. ročníka).
Keďže sa hlásilo množstvo chlapcov, ktorí predtým nemali šancu, boli prijímaní naraz do dvoch ročníkov. Do prvého ročníka nastupovali čerství maturanti a do druhého starší, opakovane sa hlásiaci uchádzači.
Okrem toho bolo niekoľko uchádzačov, ktorí už mali absolvovanú nejakú vysokú školu, medzi nimi aj Jozef, prijatých rovno do tretieho ročníka. Museli však v priebehu školského roka zvládnuť aj skúšky nižších ročníkov.
Keďže Bratislava je malá, a hoci každý každého nepoznal, predsa každý poznal niekoho, kto poznal ďalšieho. A tak, keď Jozef nastúpil do seminára, podozvedal som sa aj všeličo z minulosti, pretože som poznal tých, čo poznali mladých od kapucínov.
A tak som sa dozvedel o jeho humoristickom, dramatickom a hereckom nadaní (ktoré v obmedzenej podobe bolo možné pozorovať aj v seminári), i o rôznych "pikoškách", keď napríklad na akomsi stretnutí mladých kdesi na moravskej fare počas víkendu fungoval ako tlmočník z africkej reči, alebo keď ho eštébáci presviedčali, že o kapucínskych miništrantoch vedia všetko, lebo vedia aj to, že on je "pätnástka"...
Keďže však tieto informácie sú niekoľkokrát sprostredkované, nebudem sa o nich rozpisovať, lebo by to nemuselo byť hodnoverne podané. Okrem toho, Jeho Excelencia má sám veľmi dobrý dar vyjadrovania sa, a keď ako historik usúdi, že príhody jeho mladosti sú už predmetom histórie, určite ich pútavo a vtipne sám opíše v nejakej knižke.
V kňazskom seminári sme mali možnosť rozprávať sa o všeličom a spolupracovali sme pri vydávaní časopisu Adsum. Ja som sa po Nežnej revolúcii venoval zbieraniu a systematizácii informácií o histórii a súčasnom fungovaní slobodomurárstva. Články, ktoré som na túto tému publikoval, zaujali aj Jozefa, a tak sme sa v študentských diskusiách venovali aj tejto ožehavej téme.
Jednu pikošku na nášho nového biskupa predsa len prezradím.
Podľa cirkevného práva príslušnosť k východnému obradu sa dedí po otcovi. A tak Jozef, ako vnuk gréckokatolíckeho farára, bol právne gréckokatolík. Nezáleží na tom, že chodil do rímskokatolíckeho kostola, a bol aj do kňazského seminára prijatý za rímskokatolícku Trnavskú arcidiecézu.
Bez zmeny rítu (obradu) by nemohol byť vysvätený za rímskokatolíckeho kňaza. Preto bolo treba poslať do Ríma žiadosť o zmenu rítu. Nebol s tým až taký problém. Ten býva skôr v opačnom smere, ak by rímskokatolík chcel prejsť na východný obrad len preto, aby sa vyhol celibátu, hoci pritom k tomuto obradu nemá žiaden vzťah.
Jozefovej žiadosti bolo teda v Ríme kladne vyhovené a obdržal dekrét v latinčine, ktorý mu dovoľoval zmenu obradu.
Po nejakom čase si uvedomil, že by bolo dobré vedieť, čo je vlastne v dekréte napísané. Pretože naše štúdiá latinčiny neboli dostačujúce na zvládnutie takéhoto úradného textu, požiadal kohosi zbehlejšieho, aby mu dekrét preložil.
A vtedy sa dozvedel, že dekrét síce dáva súhlas na prestup, ale ten sa nedeje automaticky. Zmena rítu nastane až keď pred svedkami prehlási, že prestupuje do rímskeho obradu a (tuším) aj zloží vyznanie viery. A ten dekrét mal platnosť len šesť mesiacov. Do toho času však zostával sotva týždeň!
Ešteže ho nenapadlo dať si dekrét preložiť o týždeň neskôr. Musel by znovu písať do Ríma, a to by bolo dosť nepríjemné... Rýchlo sa teda vykonali predpísané úkony v stanovenom časovom limite.
A tak aj vďaka tomu tu dnes máme nového bratislavského biskupa.
P.S. Jožko, všetko najlepšie k meninám!
