Keď začal povyk okolo dvojitého občianstva, ktoré Maďarská republika ponúka zahraničným Maďarom, celkom som nechápal reakcie - či už politické, ale aj emocionálne - na slovenskej strane.
Viem, že idea o "Veľkom Maďarsku" a o rušení Trianonu je problematická, a že tento zákon je v tomto duchu, a tak nesie isté riziko.
Odhliadnuc od politickej reakcie našej (bývalej) vlády, ktorá znamená stratu občianstva pre Slovákov, ktorí sa za prácou vysťahovali do zahraničia, je tu evidentná strata pamäti slovenského národa -
- porovnajme kritizovaný maďarský krok so slovenským spred necelých 20 rokov:
Vtedy sme my umožnili získať dvojité občianstvo zahraničným Slovákom. Samozrejme, že voči politickým emigrantom, ktorým pred 89 bolo odňaté československé občianstvo, bol takýto krok odstránením spôsobenej krivdy.
Potom sa však začalo hovoriť o američanoch slovenského pôvodu, ktorí, keď sa prídu pozrieť na krajinu, odkiaľ pochádzajú ich rodičia, sú "znevýhodnení" ako cudzinci. A preto im bolo treba umožniť získať občianstvo, aby sa stali plnoprávnymi Slovákmi.
Je až taký veľký rozdiel medzi tým, čo sme my ponúkli zahraničným Slovákom (z ktorých mnohí po slovensky už ani nevedia) a tým, čo ponúkli naši južní susedia svojim súkmeňovcom zo zahraničia?
A dnes sa objavila ďalšia kritika Maďarska - chcú mať ústavu, ktorá začne slovami: "My, členovia maďarského národa".
Medzi čitateľmi - diskutérmi správa vyvolala ďalší povyk. Zabudli...? Alebo ani nikdy nevedeli...?
Ústava Slovenskej republiky začína slovami: "My, národ slovenský".
Ešte, že sme tú preambulu Ústavy SR povešali žiakom do tried! Možno im to pomôže, aby neboli takí krátkozrakí, ako ich starší spoluobčania.
