Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský?

Bude to zrejme tým, že ak človek žije v prostredí, kde je zlo bežné, hriech sa nepomenuje jasne, tak postupne si naň zvykne, stane sa "otrlý", vytvorí si hrošiu kožu, a tak ho prestane vnímať.
Starý Zákon nám ponúka dva príklady:

Noe bol uznaný za jediného spravodlivého, keď sa ľudstvo úplne odvrátilo od Boha. A tak ako jediný so svojou rodinou bol zachránený počas potopy.
Ale zlo, v ktorom žil, odzrkadlilo sa i na ňom. Vysadil vinicu a z hrozna urobil víno. Opil sa a ležal nahý vo svojom stane.
Tiež sa zlo prejavilo i na jeho synovi Chamovi, ktorý ho tak uvidel a začal sa správať neúctivo voči svojmu otcovi.

Ešte výraznejší vplyv zla je vidieť na Lotovi a jeho dcérach. Lot, synovec Abraháma, býval v Sodome, ktorá bola známa hriešnosťou a sexuálnymi zvrátenosťami svojich obyvateľov. Keď sa Boh rozhodol zničiť toto mesto, Lot so svojou rodinou boli uznaní za jediných spravodlivých. Pre neposlušnosť jeho ženy, boli napokon zachránení len Lot a jeho dve dcéry.
Keďže Lot zostal bez ženy i bez mužského potomka, bolo to akoby nemal budúcnosť. Jeho dcéry ho opili a počali s ním deti.

Biblia otvorene priznáva hriechy týchto ľudí, ktorí boli predtým uznaní za spravodlivých. Je to výstraha pre nás, akému nebezpečenstvu sa vystavujeme, ak žijeme v hriešnom prostredí.

Žiaľ, tohto nebezpečenstva nie sú uchránení ani kresťania, hoci krstom zanechali starý, hriešny spôsob života a v Kristovi sa stali novým stvorením. Sv. apoštol Pavol to videl a s veľkou bolesťou musel riešiť. Najmä v Korinte.
Korint bolo grécke mesto vykričané svojou hriešnosťou. V antickom svete výraz "žiť po korintsky" znamenalo žiť nemravne.
Pavol veriacim v Korinte napísal: "Ba počuť aj o smilstve medzi vami, a o takom smilstve, o akom ani medzi pohanmi nepočuť, aby mal niekto manželku svojho otca. A vy sa ešte vystatujete namiesto toho, aby ste radšej žialili a vylúčili spomedzi seba toho, čo sa dopustil takého činu!" (1 Kor 5,1-2)

Je pre nás, kresťanov, veľkým zahanbením, ak naše zlyhania sú príležitosťou pre neveriacich a odpadlíkov, aby na nás mohli ukazovať prstom, a aby mali výhovorku, že sa nemusia snažiť byť lepšími, lebo kresťania sú vraj ešte horší...

Naozaj! S hriechom nemôžme robiť kompromisy. Lebo potom strácame citlivosť svedomia a schopnosť rozlišovania.
Hovorí sa, že v úteku je spása. Áno, vo všeobecnosti to platí. Zvlášť ak človek cíti, že je slabý...

Ak je však človek silný vo viere, ak je naplnený Božou milosťou, aby mohol so zlom bojovať, nemusí utekať.
Nie však zmieriť sa so zlom, hľadať kompromisy, ale viesť s ním duchovný boj.

Tak to dokázala napríklad svätá Monika, matka svätého Augustína:
Šikmé chodníčky a hriešny život Augustínovej mladosti sú všeobecne známe, netreba ich bližšie popisovať.
Keď sa však po istom čase svetobežníctva Augustín vrátil do otcovského domu a doviedol si konkubínu (družku), Monika ako pani domu uvažovala, že ich vyhodí, nebude trpieť hriešny vzťah pod svojou strechou.
Napokon sa však rozhodla inak. Nechala ich bývať vo svojom dome, hoci ju to veľmi bolelo.
Nebol to však kompromis, v ktorom by vyhral materský cit nad morálnymi zásadami viery.
Monika si uvedomila, že ak syna pošle preč, nebude už mať možnosť vplývať na neho, upozorňovať ho na hriešnosť takéhoto konania. Preto sa rozhodla trpieť a bojovať o dušu svojho syna.
A že jej rozhodnutie prinieslo svoje ovocie, vieme všetci.

Je to aj pre nás príklad. Pred zlom a hriechom si nesmieme zatvárať oči, ani s ním robiť kompromisy. Treba veci vedieť pomenovať pravým menom.
A správne je nielen zachovať sa čistým, ale usilovať sa aj o záchranu blížnych.