„...nevycválaný pubertiak s ukrajinskou vlajkou na obleku nepodá ruku prezidentovi Slovenskej republiky... Niekto tu potrebuje tri facky... Keby som sa ako študent doma sťažoval na učiteľa, ... mama by mi vrazila ešte dve facky.“
Po tomto verejnom vyhlásení predsedu vlády, vyzývajúceho k agresivite, začali útoky na školu, ktorú chlapec navštevuje – takže ju museli strážiť policajti. Ohrozenie pocítili všetci študenti a pedagógovia danej školy.
„Ide o osobné zlyhanie mladého človeka, ktorý si pravdepodobne prechádzal ťažkým obdobím...“
Toto povedal ten istý premiér o tri dni nato s veľkou dávkou pochopenia a empatie voči nešťastnému študentovi, ktorý na opačnom konci Slovenska bezcitne a s nenávisťou zavraždil profesorku a spolužiačku, ďalšiu ťažko zranil, a chcel zavraždiť ešte jednu spolužiačku, ktorá našťastie v tej chvíli bola mimo školy.
Nechápal som, ako jeden vzdelaný a inteligentný človek, ktorému bola zverená starostlivosť o celú krajinu a jej obyvateľov, sa dokáže v krátkom čase po sebe vyjadrovať takto diametrálne odlišne.
Keď som si teraz prečítal list slovenských psychiatrov adresovaný premiérovi, začína to dávať zmysel...
S hrôzou si však začínam uvedomovať, aké je asi duševné zdravie nášho národa, ktorého veľká časť takéhoto človeka miluje, podporuje a slepo poslúcha.
