Brigita sa narodila okolo roku 1303 v jednej z najbohatších rodín Švédska. Cez matku bola v príbuzenstve s kráľovskou rodinou. Keď mala 11 rokov, zomrela jej matka, a preto ju do výchovy otec zveril tete Kataríne, ktorá bola jej krstnou matkou.
Veľmi mladučká (14-16 rokov), ako bolo vtedy zvykom, sa Brigita vydala za bohabojného, tichého člena kráľovskej rady Ulfa Gudmarssona. Prvé dva roky svojho manželstva prežili v úplnej čistote a zdržanlivosti. Z tohto manželstva sa potom narodilo osem detí. Manželia sa vzorne venovali ich výchove, okrem toho zo svojho majetku pomáhali chudobným a starali sa o chorých.
Tieto skutky milosrdenstva i bohabojný spôsob života urobili Brigitu známou v širokom okolí. A tak, keď mala 32 rokov si ju povolal na svoj dvor nový švédsky kráľ Magnus Eriksson, ako učiteľku a vychovávateľku.Tu Brigita spoznala problémy politiky a roztrieštenosť Európy. V mnohých veciach bola dobrou radkyňou mladému kráľovi.
S manželom i naďalej žili bohabojným životom. Vstúpili do III.rádu sv.Františka a okolo roku 1343, na 25. výročie manželstva, si vykonali púť do španielskej Compostelly k hrobu sv.apoštola Jakuba. Tam sa rozhodli pre ďalší život v manželskej zdržanlivosti. Na spiatočnej ceste Ulf ochorel, čo spôsobilo jeho predčasnú smrť. Dva roky po púti vstúpil do cisterciátskeho kláštora, kde už bol rehoľníkom ich syn. Tam prežil ďalšie dva roky a potom zomrel.
Brigita žila najprv asketickým životom v domčeku na svojom majetku, neskôr jej kráľ venoval pozemok pri jazere Vättern, kde sa rozhodla postaviť kláštor.
Špecifikum rehoľného života, ktorý zaviedla Brigita, spočíval v tom, že kláštor mal mužskú i ženskú časť, ktoré spájal kostol, tam sa rehoľníci i rehoľníčky stretali na spoločné modlitby, inak žili oddelene. Avšak i vedenie mali spoločné. Predstavená ženského kláštora bola v organizačných a ekonomických záležitostiach predstavenou i pre mužský kláštor, a predstavený mužského kláštora bol v duchovných záležitostiach predstaveným i pre ženský kláštor.
Táto forma kláštorov sa neskôr po jej smrti rozšírila v severských krajinách i v Nemecku, a ich rozkvet zastavila až reformácia.
Brigita, ktorá z kráľovského dvora poznala politickú biedu Európy, nezostala ľahostajná ani k tejto sfére spoločenského života. Začala písať listy panovníkom, v ktorých ich napomínala a vyzývala k ukončeniu vojen. Tiež pápeža, ktorý žil v Avignone pod vplyvom francúzskeho kráľa, povzbudzovala, aby sa vrátil do Ríma.
V 1349 sama tiež odišla do Ríma, jednak že v jubilejnom roku bolo možné získať odpustky, ale aj preto, aby žiadala schválenie pre svoju rehoľu. V Ríme už potom zostala žiť s výnimkou pútí, ktoré konala.
I tam sa stala veľmi obľúbenou pre svoju dobrosrdečnosť, ochotu pomáhať, a starostlivosť o chudobných a chorých. V Ríme dala vybudovať aj útulok pre pútnikov zo Švédska.
V r.1367 sa dočkala veľkej radosti, keď pápež Urban V., aj vďaka jej povzbudeniam, sa rozhodol opustiť Avignon a vrátiť sa do Ríma. Tento pápež schválil aj rehoľné stanovy sv.Brigity.
V roku 1372 sa Brigita vydala na púť do Svätej Zeme. Tam sa u nej začali prejavovať problémy so žalúdkom, čo sa zhoršilo po jej návrate do Ríma, kde 23. júla 1373 zomrela.
Už v r 1391 ju pápež Bonifác IX. vyhlásil za svätú.
Pápež Ján Pavol II. ju v r.1999 vyhlásil za patrónku Európy.
