Okresný komisár z Vila Nova de Ourém, Artur de Oliveira Santos, zvaný "Klampiar", zúrivý slobodomurár, sa rozhodol urobiť "fatimským manifestáciám" koniec.
Už predtým zakázal akékoľvek náboženské podujatia mimo kostola. A bol presvedčený, že fatimské udalosti zinscenoval klérus ako provokáciu.
V sobotu 11. augusta si dal predvolať rodičov i deti. S Luciou do okresného mesta išiel otec, kým pán Marto sa rozhodol ísť bez detí, ktoré zostali doma a celý čas sa modlili za Luciu.
Okresný náčelník privítal pána Marta ostrými výčitkami, že napriek výslovnému príkazu nepriviedol deti. Lucii potom kládol rôzne otázky a nútil ju, aby prezradila tajomstvo. Napokon ich prepustil s vyhrážkou, že aj keby to malo stáť tých troch sopliakov život, dokáže, že je to podvod.
13. augusta ráno prišiel okresný náčelník do Aljustrelu (osada pri Fatime, kde deti bývali). V dome Martovcov našiel len matku detí, ktorú nečakaná návšteva vyľakala. Oliveira však zmenil taktiku: začal hovoriť o sebe ako o neveriacom Tomášovi, ktorý sa musí presvedčiť na vlastné oči, aby uveril.
Potom si dal zavolať deti a položil im niekoľko otázok. Napokon sa im ponúkol, že ich odvezie do Cova da Iria. Deti sa však vyhovorili, že radšej pôjdu pešo, keďže bolo asi desať hodín, mali ešte dosť času.
Keď náčelník videl, že svoj zámer takto nedosiahne, povedal, aby prišli ešte na faru, lebo ich chce vypočuť v prítomnosti farára.
Deti tam zakrátko prišli spolu s rodičmi. Náčelník ich privítal veľmi priateľsky a farára požiadal, aby kládol deťom otázky. Náčelník sa nato tváril, že deti ho úplne presvedčili a ponúkol sa, že pôjdu spolu do Cova da Iria.
Deti sa však zdráhali s okresným náčelníkom ísť, poslúchli, až keď ich pán Marto k tomu povzbudil. Tohto čestného a dobráckeho muža ani nenapadlo, že by taký človek, ako okresný náčelník mohol mať nečestné úmysly.
Len čo sa však pohli od fary, deti vybadali, že ich vezú nesprávnym smerom. Náčelník ich upokojoval, že chce, aby ich v okresnom meste vypočul aj ourémsky farár, a že sa do času zjavenia určite stihnú vrátiť.
V Ouréme ich však nebral na faru, ale do svojho domu, so zámienkou, že si musia najprv niečo zajesť. Takto náčelník naťahoval čas, až napokon deti zistili, že čas stretnutia s Paňou už uplynul...
Zatiaľ zástupy v Cova da Iria, čakajúc na deti, zhromaždili sa okolo malého dubu, ktorý už bol pútnikmi úplne otrhaný. Pahýle jeho konárov ženy ovenčili kvetmi a hodvábnymi stužkami.
Hoci deti neprišli, zhromaždení v obvyklom čase zjavení počujú úder hromu a vidia záblesk. Ľudia videli ako sa z východu blíži obláčik a spočinie nad okýpteným stromčekom. Slnko stratilo svoj trblietavý jas a zvláštnym svetlom zalialo celé údolie. Tráva, stromy, šaty i tváre ľudí sa sfarbili do červena, modra a zlata. Po asi desiatich minútach sa obláčik zo stromčeka zdvihol a odletel na východ.
Všetky tieto sprievodné znaky, ktoré boli čiastočne pozorované už pri predošlých zjaveniach, boli tentoraz omnoho výraznejšie. Nikto nepochyboval, že Matka Božia naozaj prišla, hoci tam deti neboli.
V tom čase boli deti stále v dome okresného náčelníka vo Vila Nove de Ourém. Hoci naliehali, že chcú ísť domov, Oliveira vyhlásil, že ich nepustí, kým neprezradia to tajomstvo. Vo svojom dome ich väznil do nasledujúceho dňa. Ráno k nim poslal staršiu pani, aby z nich vylákala tajomstvo lsťou. Ale neúspešne.
Potom ich dal odviesť na okresný úrad, kde znovu nasledoval ostrý výsluch. Deti úprimne odpovedali na otázky o priebehu zjavení, ale nič ich nedonútilo, aby vyzradili tajomstvo. Ani vyhrážky, ani lstivé otázky, ale ani ponuka rôznych darčekov a cenností, ako napríklad zlaté hodinky, retiazky, či zlaté mince. Výsluch trval celé doobedie, poobede ich zavreli do verejného väzenia. Hyacinta mala strach a pustila sa do plaču. Ale väzni sa k nim správali priateľsky, tak sa po chvíli upokojila.
Deti si uvedomili, že sa ešte v ten deň nemodlili ruženec. A tak Hyacinta si zvesila z krku medailónik a poprosila jedného väzňa, aby ho zavesil na kliniec, zatlčený v stene. Potom si pred ním kľakli a začali sa modliť. A väzni sa pridali k modlitbe tiež...
Uplynulo niekoľko hodín, kým deti znovu odviedli do úradnej miestnosti. Oliveira sa rozhodol pre drastický spôsob, ako deti prinútiť, aby prezradili tajomstvo: Pred deťmi prikázal jednému zo zamestnancov, aby pripravil veľký kotol s vriacim olejom, v ktorom deti za živa uvaria, ak neprezradia to tajomstvo.
Kým sa kotol "pripravovali", deti nechali samé zamknuté v izbe. Museli to byť pre nich hrozné chvíle...
Po čase sa dvere odomkli, prvú zobrali Hyacintu. Dieťa, ktoré ešte pred chvíľou plakalo za mamou, hrdinsky, bez toho aby sa rozlúčila s bratom a sesternicou, odhodlane vykročila za náčelníkom. Znovu sa ju snažili sľubmi a hrozbami prinútiť, aby prehovorila. Keď neuspeli, zavreli ju do inej miestnosti.
František bol za ten čas pokojný, ba až veselý: "Ak nás zabijú, budeme čoskoro v nebi. Aké je to krásne! ... Len aby Hyacinta nedostala strach, pomodlím sa za ňu jedno Zdravas..."
Zakrátko sa otvorili dvere a náčelník zakričal: "Ona je už mŕtva. Povedz tajomstvo!" Ukázal na Františka.
Opakoval sa ten istý scenár, a napokon prišiel rad na Luciu. Neskôr spomínala: "Bola som presvedčená, to myslí vážne a že je so mnou navždy koniec. Ale strach som nemala, odovzdala som sa Madone."
Po tejto hroznej komédii sa deti opäť ocitli uväznené spolu. U okresného náčelníka ich držali ešte do nasledujúceho dňa. Ráno ich ešte raz vypočúvali, ale výsledok bol rovnaký.
Napokon Oliveira uznal, že je to márne, a tak 15. augusta deti osobne zaviezol na faru do Fatimy, odkiaľ ich pred dvomi dňami uniesol.
Vo Fatime zavládla všeobecná radosť, že deti sú už doma. Len samé deti boli smutné, že premeškali čas stretnutia s Paňou.
Ale Matka Božia im to vynahradila.
V nedeľu 19. augusta pásla Lucia ovce spolu s bratrancom Františkom a jeho starším bratom Joaom na vrchu Valinhos. Zrazu zbadali, že vzduch nadobúda farbu, akú už poznali z Cova da Iria pri predošlých zjaveniach. Keď potom Lucia zbadala záblesk, oznamujúci príchod prekrásnej Panej, poprosila Joaa, aby utekal zavolať Hyacintu. Keď sesternica dobehla, Lucia povedala, že videla už druhý záblesk, čiže Pani sa čoskoro zjaví. A naozaj, zakrátko sa objavila nad podobným stromom ako v Cova da Iria, len väčším.
Pani povzbudila deti, aby znovu prišli trinásteho do Cova da Iria, a aby sa denne modlili ruženec. Opäť potvrdila, že v októbri urobí veľký zázrak, a prisľúbila, že náhradou za ťažký zážitok pre nich bude aj príchod svätého Jozefa s malým Ježiškom, aby daroval svetu pokoj...
Na záver znovu povzbudila deti k modlitbe a sebazapieraniu: "Modlite sa, veľa sa modlite a prinášajte obety za hriešnikov. Lebo mnohí idú do pekla, pretože sa za nich nikto nemodlí a neprináša obety."
Joao, ktorý stál pri troch vizionároch, nič nevidel, ani nepočul. Len to, čo hovorila Lucia. Jedine, keď mu Hyacinta povedala, že Pani odchádza, počul úder hromu.
Deti si potom zo stromu odlomili vetvičku, ktorej sa dotýkali nohy nebeskej Panej. Keď potom prišli do dediny, František a Hyacinta sa zastavili pri Luciinej mame, ktorá sa rozprávala na ulici so ženami. Povedali jej, že znovu videli Pani, ale ona im ani teraz neverila. Deti jej ukázali vetvičku. Keď pani Santos vzala vetvičku do ruky, zacítili okolostojaci akúsi zvláštnu vôňu, ktorá z nej vychádzala.
To urobilo dojem aj na ženu, ktoré doteraz zatvrdlivo odmietala pripustiť, že by deti mohli hovoriť pravdu. Teraz však jej postoj nahlodávali aj svedectvá ľudí z 13. augusta, a tak pomaly začala uvažovať, či predsa len deťom nekrivdila.
Ilustrácie: http://pastorinhos.no.sapo.pt/pastorinhosfatima.htm
Súvisiace články:
1. Príprava
2. 13. máj 1917
3. 13. jún 1917
4. 13. júl 1917
5. Dve časti tajomstva
6. Tretia časť tajomstva
8. 13. september 1917
