NA KRÍŽOVEJ CESTE SO SV. PAVLOM
Úvod
Pán Ježiš povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech vezme svoj kríž a nech ma nasleduje.“ Je to výzva pre každého z nás, a túto výzvu prijal aj sv.Pavol, ktorého rok práve prežívame. Apoštol národov pri svojej misijnej službe častokrát zažíval tvrdosť krížovej cesty s Ježišom.
Chceme dnes spolu rozjímať o Kristovom utrpení i o tom, ako sv.Pavol na vlastnom tele dopĺňal, Kristovo utrpenie pre dobro Cirkvi. (porov. Kol 1,24)
Túto krížovú cestu chceme, okrem vlastných úmyslov, obetovať za celú Cirkev, za Sv. Otca, našich biskupov a všetkých, ktorí sa namáhajú v rôznych formách služieb v Cirkvi.
I. zastavenie: Pán Ježiš je odsúdený na smrť
Veľrada rozhodla, že Ježiš musí zomrieť. Pod nátlakom davu Pilát vyhovel ich žiadosti a vydal im ho, aby ho ukrižovali.
Aj apoštol Pavol zažíval odsúdenie. Nielen odsúdenie od rímskej vládnej moci, ktoré mu získalo palmu mučeníctva. Od pohanov si tiež vyslúžil výsmech i odmietnutie. Odsúdili ho ako sektára predstavitelia židovského národa, ale aj kresťania zo židovstva. Najviac však asi bolelo odsúdenie od tých, ktorým on sám odovzdal vieru v Krista.
V prvom liste Korinťanom píše:
„Zdá sa mi, že nám, apoštolom, Boh pridelil posledné miesto, ako odsúdeným na smrť, lebo sme sa stali divadlom pre svet, anjelov i ľudí. My sme blázni pre Krista, ale vy ste múdri v Kristovi; my sme slabí, a vy silní; vy ste slávni, my znevážení. Až do tejto hodiny sme hladní, smädní a nahí, bijú nás päsťami, sme bez domova, ťažko pracujeme vlastnými rukami; keď nás preklínajú, my žehnáme, keď nás prenasledujú, my to znášame, keď nás potupujú, my sa modlíme. Stali sme sa akoby smeťami sveta, vyvrheľmi pre všetkých až doteraz.“ (1Kor 4,913)
Pane Ježišu, daj nám silu v pokore prijať odsúdenie, ktorého sa nám dostane, keď budeme kráčať za tebou a naplň naše srdcia čistou láskou, aby sme nikdy nikoho neodsudzovali.
II. zastavenie: Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia
Na Ježiša kladú kríž. Tento nástroj odsúdenia, ale vďaka Ježišovi aj nástroj víťazstva, si musí odniesť až na vrchol - na Golgotu.
Pavlova misijná a apoštolská činnosť bola tiež nesením kríža. Keď niekto znevažoval jeho samého, nebránil sa. Ale keď niektorí začali spochybňovať apoštolský úrad, ktorý zastával, v Druhom liste Korinťanom vymenoval, čo všetko vytrpel pre Kristovu službu, a to ešte nebol zďaleka na konci:
„…vo väčších námahách, častejšie vo väzeniach, v nesmierne mnohých ranách, veľa ráz v nebezpečenstve smrti. Od Židov som päť ráz dostal štyridsať bez jednej, tri razy ma bičovali, raz kameňovali, trikrát som stroskotal na lodi, noc a deň som bol na morských hlbinách; často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od zbojníkov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi; v námahe a lopote, často v bdení, o hlade a smäde, veľa ráz v pôstoch, v zime a nahote. A okrem toho na mňa deň čo deň dolieha starosť o všetky cirkvi. Veď kto je slabý, aby som nebol slabý aj ja? Kto je vystavený pohoršeniu, aby to aj mňa nepálilo?“ (2Kor 11,23b-29)
Pane Ježišu, daj nám vytrvalosť kráčať za tebou aj v protivenstvách, cez prekážky, i v nebezpečenstvách, aby sme tak zostali verní tvojmu povolaniu.
III. zastavenie: Pán Ježiš prvý raz padá pod krížom
Stúpanie na Golgotu je zastavené pádom. Ježiš klesá k zemi a ťarcha kríža i našich hriechov ho gniavi. Napriek všetkej bolesti vstáva a pokračuje ďalej.
Svätý Pavol si uvedomuje svoju hriešnosť. Je to jedine milosť zaslúžená Kristom, že mohol vstať zo svojich hriechov a kráčať cestou k večnému životu. V prvom liste Timotejovi o tom píše:
„Ďakujem tomu, ktorý ma posilnil, Ježišovi Kristovi, nášmu Pánovi, že ma uznal za verného a zveril mi službu, hoci som bol predtým rúhač, prenasledovateľ a násilník. No dosiahol som milosrdenstvo… Toto slovo je spoľahlivé a úplne vierohodné: Ježiš Kristus prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich. Ale dosiahol som milosrdenstvo, aby na mne na prvom ukázal Ježiš Kristus všetku zhovievavosť ako príklad pre tých, čo v neho uveria pre večný život.“ (1Tim 1,12-13a.15-16)
Pane Ježišu, z tvojej milosti sme tým, čím sme. Pomôž nám vstať z našich hriechov, aby sa na nás tvoja milosť zjavila v plnej miere.
IV. zastavenie: Pán Ježiš sa stretá so svojou matkou
Ježišovo stretnutie s Máriou bolo tiché, plné bolesti. Matka prežíva utrpenie so svojím Synom. Pre Syna však toto stretnutie je duchovným balzamom a povzbudením, ktoré dokáže do srdca vliať len matka.
Aj svätý Pavol pri svojom apoštoláte potreboval takýto materinský balzam. Dostalo sa mu ho sprostredkovane, cez niektorých jeho spolupracovníkov. V liste Rimanom pozdravuje Rúfa a jeho matku, ktorú Pavol nazýva i svojou matkou. (Rim 16,13) A v Druhom liste Timotejovi spomína na povzbudenie, ktoré sa mu dostalo skrze vieru Timotejovej starej matky i matky. (2Tim 1,5)
No našli sa i takí, ktorí Pavlovi zazlievali, že prijíma na svojich cestách pomoc a podporu od žien. Pavol na to odpovedá: „Nie som slobodný? Nie som apoštol? Toto je moja obrana proti tým, čo ma posudzujú. Vari nemáme právo jesť a piť? Nemáme právo brať so sebou ženu, sestru, tak ako ostatní apoštoli a Pánovi bratia i Kéfas?! Alebo len ja a Barnabáš nemáme právo nepracovať?“ (1Kor 9,1a.3-6)
Pane Ježišu, ďakujeme ti, že si nám daroval Máriu za matku. V jej Nepoškvrnenom Srdci môžeme vždy nájsť útočisko a osvieženie.
V. zastavenie: Šimon z Cyrény pomáha Pánovi Ježišovi niesť kríž
Ježiš už nevládze niesť kríž. Vojaci sa boja, že im umrie cestou. Preto prinútili okoloidúceho Šimona, aby mu niesol kríž. Jedine neznámy človek a aj to len z donútenia mu pomáha niesť kríž.
Osamelosť, podobnú Ježišovej, zažíval v rímskom väzení i Pavol. Táto jeho zdrvujúca samota, ale aj dôvera v Božiu pomoc zaznieva z druhého listu Timotejovi:
„Démas ma opustil, lebo miluje tento svet, a odišiel do Solúna, Krescent do Galácie, Títus do Dalmácie. Jediný Lukáš je so mnou... Keď som sa prvý raz bránil, nebol pri mne nik; všetci ma opustili. Nech sa im to nepočíta. Ale Pán stál pri mne a posilňoval ma, aby sa cezo mňa naplnilo ohlasovanie a aby ho počuli všetky národy; a bol som vyslobodený z tlamy leva. Pán ma vyslobodí zo všetkého zla a zachráni ma pre svoje nebeské kráľovstvo.“ (2Tim 4,10-11a.16-18a)
Pane Ježišu, ty si vždy verný a nikoho neopustíš. Daj nám ochotu srdca stáť vždy pri tých, ktorí nás potrebujú.
VI. zastavenie: Veronika podáva Pánovi Ježišovi ručník
Z anonymného davu vystupuje žena a svojim skromným skutkom poslúži Kristovi. Odmenou je pre ňu odtlačok jeho svätej tváre.
Pre apoštola Pavla bola v jeho strádaniach osviežením skromná podpora veriacich z macedónskeho mesta Filipy. Pavol prijíma ich pomoc nie len preto, že bol v núdzi, ale že tento dar duchovne obohatí samých darcov. Tak to aj vyjadruje v liste Filipanom:
„Veľmi som sa zaradoval v Pánovi, že už raz predsa len rozkvitla vaša náklonnosť voči mne. Pravda, aj predtým ste na mňa mysleli, ale nemali ste príležitosť. Nehovorím to preto, že by som mal nedostatok. Naučil som sa vystačiť s tým, čo mám. Viem žiť skromne a viem aj oplývať. Všade a všetko som sa už naučil: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť i núdzu trieť. Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje. A predsa ste dobre urobili, že ste mi prejavili účasť v mojom súžení. Veď aj do Solúna ste mi poslali, čo som potreboval. Nie že by som túžil po daroch, ale túžim po ovocí, ktoré sa rozmnoží vo váš prospech.“ (Flp 4,10-14.16ac-17)
Pane Ježišu, ty si povedal: blaženejšie je dávať, ako prijímať. (porov. Sk 20,35) Daj nám spoznať i v tých najnepatrnejších skutkoch pomoci blížnym veľký dar tvojej lásky.
VII. zastavenie: Pán Ježiš druhý raz padá pod krížom
Ježišova fyzická slabosť je vyjadrená opakovanými pádmi pod krížom. Nie je to len ťarcha kríža, čo ho tlačí k zemi, ale aj naše hriechy, ktoré vzal na seba.
Naša ľudská prirodzenosť, ranená hriechom, nám stále spôsobuje duchovné pády, a to napriek tomu, že túžime ísť k Bohu. Tejto slabosti si bol veľmi dobre vedomý aj sv. Pavol, ako vyjadruje v liste Rimanom:
„Som telesný, zapredaný hriechu. Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?“ (Rim 7,14b-15.19.22-24)
Pane Ježišu, buď naším povzbudením, keď na nás dolieha znechutenie z našich opakovaných pádov a zlyhaní. Stačí nám tvoja milosť, veď tvoja sila sa dokonale prejavuje v našej slabosti. (porov. 2Kor 12,9)
VIII. zastavenie: Pán Ježiš napomína plačúce ženy
Jeruzalemské ženy plačú nad Ježišom. On však obracia ich pozornosť iným smerom: Izraelský národ odmietol Mesiáša a bude to mať pre neho tragické dôsledky.
Ježiš už pri príchode do Jeruzalema zaplakal nad týmto mestom. Podobne nad odmietnutím Krista vyvoleným národom žalostí v apoštolskej horlivosti i Pavol. Veď v každom meste, kam prišiel, oslovil najprv práve svojich súkmeňovcov zvesťou Evanjelia. Ale takmer vždy ho odmietli. Svoj žiaľ nad nimi, ale aj nádej, že napokon aj oni uveria v Krista, vyjadruje v liste Rimanom:
„Hovorím pravdu v Kristovi, neklamem, aj moje svedomie mi v Duchu Svätom dosvedčuje, že mám v srdci veľký žiaľ a neprestajnú bolesť. Radšej by som bol ja zavrhnutý od Krista namiesto svojich bratov, mojich príbuzných podľa tela. Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus… Bratia, z celého srdca túžim a Boha za nich prosím, aby boli spasení.“ (Rim 9,1-5; 10,1)
Pane Ježišu, daj nám ducha kajúcnosti, aby sme oplakávali svoje hriechy, a aby nám ležala na srdci spása všetkých našich blížnych.
IX. zastavenie: Pán Ježiš tretí raz padá pod krížom
Ježiš znovu klesá k zemi. Ale už nemusí vstávať. Je na konci. Nielen na konci svojich fyzických možností, ale i na konci hroznej cesty na Golgotu. Už ho čaká len „povýšenie“, vyzdvihnutie na kríž.
Pavol na konci svojej životnej cesty píše Timotejovi z rímskeho väzenia, kde očakáva deň svojej popravy:
„Mám vyliať svoju krv na obetu, nastáva čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca.“ (2Tim 4,6b-8a)
Pane Ježišu, osvieť našu myseľ, aby sme vždy hľadeli na cieľ, a aby sme bojovali zo všetkých síl o jeho dosiahnutie.
X. zastavenie: Pánovi Ježišovi stŕhajú šaty
Strhnutie šiat, prilepených krvou na rany, spôsobuje novú bolesť. Obnaženie Ježišovho tela je však i potupou, pozbavením všetkých zvyškov ľudskej dôstojnosti.
Keď sa korintskí kresťania postavili proti Pavlovi, ranili jeho lásku k nim a ponížilo ho. Ale tým, že sa zároveň odvrátili od pravdy Evanjelia, spôsobili mu ešte väčšiu bolesť, lebo tak potupili samého Krista. Pavol im preto píše:
„Zasnúbil som vás jednému mužovi, aby som vás odovzdal Kristovi ako čistú pannu. Bojím sa však, aby sa vaše zmýšľanie neskazilo a neodchýlilo od úprimnej a čistej oddanosti Kristovi, ako keď had zviedol Evu svojou ľstivosťou. Lebo vy spokojne znesiete, keď niekto príde a hlása iného Krista, akého sme my nehlásali, alebo prijímate iného Ducha, akého ste nedostali, alebo iné evanjelium, aké ste neprijali. A ja si myslím, že som neurobil o nič menej ako veľkí apoštoli, lebo ak som aj vo vyjadrovaní neobratný, v poznaní nie; veď sme vám to vo všetkom a všetkým ukázali. Alebo som sa hádam dopustil hriechu, keď som sa ponížil, aby ste vy boli povýšení tým, že som vám zadarmo hlásal Božie evanjelium?“ (2Kor 11,2b-7)
Pane Ježišu, naplň nás svojím Svätým Duchom a zaodej nás rúchom svojej spásy, aby náš život bol vždy tebe na slávu. (porov. Iz 61,10)
XI. zastavenie: Pána Ježiša pribíjajú na kríž
Ruky, ktoré pomáhali, uzdravovali a žehnali sú priklincované ku drevu. Nohy, ktoré kráčali po cestách Palestíny, a ktoré ani morská hladina nezastavila, sú pribité ku krížu.
Božie slovo sa však spútať nedá. Toho si bol vedomý aj svätý Pavol, spútaný reťazami vo väzení. Krista nič nezastaví, ani neporazí, ani klince, ktorými pribili jeho telo, ani reťaze, ktorými spútali jeho apoštolov. Pavol túto pravdu zdôrazňuje svojmu žiakovi Timotejovi:
„Pamätaj na to, že Ježiš Kristus, bol vzkriesený z mŕtvych podľa môjho evanjelia, pre ktoré znášam útrapy až po okovy ako nejaký zločinec. Ale Božie slovo nie je spútané! Preto všetko znášam pre vyvolených, aby aj oni dosiahli spásu, ktorá je v Ježišovi Kristovi, a večnú slávu. Spoľahlivé je to slovo: Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť. Ak vytrváme, s ním budeme aj kraľovať.“ (2Tim 2,8-12a)
Pane Ježišu, pomôž nám zbaviť sa túžby po vlastnej realizácii a osobnom úspechu, aby tak mohlo vyniknúť dielo, ktoré ty konáš v nás.
XII. zastavenie: Pán Ježiš na kríži zomiera
„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha. Dokonané je!“ Zdá sa, že je všetkému koniec. Ale nie je to tak! Ježišova smrť je prameňom života.
Svätý Pavol sa nebojí smrti. Vie, že zomrieť znamená žiť s Kristom, že zrieknuť sa všetkého pre Krista, znamená získať omnoho viac. V liste Filipanom o tom píše:
„Všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista…, aby som poznal jeho, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení tým, že sa mu pripodobním v smrti, aby som tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych.“ (Flp 3,8.10)
Túžba zomrieť s Kristom bola u Pavla veľmi silná. Ale vedel, že dôležitejšie, než túžiť po smrti a tak ísť ku Kristovi, je slúžiť mu v Cirkvi. Aj o tom píše svojim milovaným Filipanom:
„Pevne dúfam, že ako vždy, tak aj teraz, bude oslávený Kristus v mojom tele, či už životom alebo smrťou. Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk. Ale ak žiť v tele znamená pre mňa plodnú prácu, neviem, čo si vyvoliť. Oboje na mňa dolieha: túžim zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie, ale zostať v tele je zasa potrebnejšie pre vás.“ (Flp 1,20b-24)
Pane Ježišu, vlej do našich sŕdc silnú túžbu po večnom živote, aby myšlienka na smrť nebola naplnená strachom, ale radostným očakávaním.
XIII. zastavenie: Pána Ježiša skladajú z kríža
Jozef z Arimatey s Nikodémom skladajú Ježišovo mŕtve telo z kríža. Vkladajú ho do náručia jeho Bolestnej Matky, aby ho naposledy objala a pohladila.
Niekedy sa smrť môže zdať ako vyslobodenie z utrpenia. Aj svätý Pavol zažíval takéto pocity. Ale skutočné vyslobodenie človek nachádza iba v dôvere v Boha. V druhom liste Korinťanom o tom píše:
„Nechceme, bratia, aby ste nevedeli o našom súžení, ktoré sme podstúpili v Ázii. Doľahlo na nás nadmieru ťažko, nad našu silu, takže sa nám už nechcelo ani žiť. Sami nad sebou sme už vyniesli rozsudok smrti, aby sme nedôverovali sebe, ale Bohu, ktorý kriesi mŕtvych. On nás vyslobodil a vyslobodzuje z takej smrti. A v neho dúfame, že nás ešte vyslobodí.“ (2Kor 1,8-10)
Pane Ježišu, osvecuj náš rozum a posilňuj našu vôľu, aby sme pravú slobodu a vykúpenie z utrpenia hľadali len v tebe.
XIV. zastavenie: Pána Ježiša pochovávajú
Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, zostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. (Jn 12,24) Ježišovo pochované mŕtve telo je tým zrnom, z ktorého vzklíči nový, večný život.
Aj svätý Pavol si uvedomoval nutný údel smrti. Aj on z nej mal úzkosť. Pre človeka je prirodzená túžba vyhnúť sa smrti. Ale len vtedy, keď sa dokážeme oslobodiť od toho pozemského, môžeme získať spoločenstvo s Bohom. V druhom liste Korinťanom o tom sv. Pavol píše:
„Veď vieme, že keď sa tento stánok - náš pozemský dom rozpadne, máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi. Veď kým sme v tomto stánku, vzdycháme pod ťarchou, lebo sa nechceme vyzliecť, ale priodiať iným, aby život pohltil to, čo je smrteľné.
Sme teda stále plní dôvery a vieme, že kým sme doma v tele, sme vzdialení od Pána; lebo žijeme vo viere, a nie v nazeraní. Sme však plní dôvery a radšej sa chceme vzdialiť z tela a bývať u Pána. A preto sa usilujeme páčiť sa mu, či sme doma alebo mimo domu. Veď všetci sa musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé.“ (2Kor 5,1.4.6-10)
Pane Ježišu, či žijeme a či umierame, tebe patríme. Priťahuj nás k sebe svojou láskou, aby sa naša viera raz mohla premeniť na poznanie a naša nádej na istotu.
Záver
Sv. Pavol v druhom liste Korinťanom píše:
„Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa; prenasledujú nás, ale nie sme opustení; zrážajú nás, ale nehynieme. Stále nosíme na tele Ježišovo umieranie, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život. A tak kým žijeme, ustavične sa vydávame na smrť pre Ježiša, aby sa aj Ježišov život zjavil na našom smrteľnom tele.
Veď vieme, že ten, čo vzkriesil Pána Ježiša, s Ježišom vzkriesi aj nás. Preto neochabujeme; a hoci náš vonkajší človek chradne, náš vnútorný sa zo dňa na deň obnovuje. Veď naše terajšie ľahké súženie prinesie nám nesmierne veľkú váhu večnej slávy, ak nehľadíme na to, čo je viditeľné, ale na to, čo je neviditeľné; lebo viditeľné je do času, ale neviditeľné je naveky.“ (2Kor 4,8-11.14ab.16-18)
Ďakujeme ti, Pane Ježišu, že sme ťa dnes mohli doprevádzať na tvojej Krížovej ceste a rozjímať o tvojom umučení vo svetle príkladu svätého Pavla, ktorý v apoštolskej horlivosti odumrel tomuto svetu a žil pre teba. Tak ako on napísal v liste Galaťanom, i my dnes chceme povedať:
„Nechcem sa chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.“ (Gal 6,14)
8.3. Dotatočne otváram diskusiu, pre prípadné podnety a pripomienky.
