V dejinách evanjelickej cirkvi na Slovensku bol jednou z najvýznamnejších osobností Daniel Krman mladší (1663-1740) - farár v Myjave v rokoch 1690-99, 1701-04 a 1711-29; od r.1706 superintendent evanjelickej cirkvi pre územie dnešného západného Slovenska; aktivista protihabsburských povstaní; náboženský spisovateľ a tvrdý bojovník proti pietizmu. Na Myjave u neho nachádzali útočisko mnohí Moravania, pretože v rámci rakúskych zákonov boli omnoho tvrdšie protireformačné opatrenia, než v Uhorsku. Bol šikovný v diplomatickom taktizovaní, čo mu prinieslo niekoľko ráz milosť od cisára, i opakovanú možnosť byť farárom v Myjave, hoci táto obec nepatrila medzi tie, kde na základe artikulí (zákonných článkov) smeli mať evanjelici kostol. Je pochopiteľné, že v tom čase, keď o ekumenizme nebolo ešte ani chýru, a náboženské vojny neboli dávnou minulosťou, bolo jeho protestantské presvedčenie sprevádzané aj ráznymi protikatolíckymi výrokmi a postojmi.
Jeho názory a konanie ho často viedli do konfrontácie so štátnymi úradmi, katolíckou cirkvou, ale i názorovo odlišnými protestantmi - pietistami [ev.biskup v.v. J.Midriak v súvislosti s Ružomberskou synodou píše: "Daniel Krman sám bol človek neústupčivý (sotva však konfliktný - vzhľadom na zásadovosť a vernosť pravde!), ..."]. A tak sa nemožno čudovať, že sa objavovali snahy Krmana "zneškodniť". Ráznosť, húževnatosť a diplomacia mu však mnoho ráz pomohli vykľučkovať i z veľmi ošemétnych situácií.
Situácia sa však otočila v roku 1729. Po vzbure na Myjave sa tri mesiace skrýval, až napokon príchod zimy ho prinútil sa vzdať úradom v Bratislave. Možno predpokladal, že sa mu podarí znovu získať milosť od cisára, ako už viac ráz predtým. Hovorí sa, že vraj dostal prísľub, že ak sa dobrovoľne vzdá úradom v Bratislave, dostane milosť. Namiesto toho bol však hneď uväznený. Po roku začal súd, kde na neho vytiahli všetko, čo len mohli, dokonca i vzburu na Turej Lúke v r.1672 (to mal len 9 rokov). A tak napokon bol odsúdený na doživotie. Zvyšok života strávil vo väzení na Bratislavskom hrade.
Rytina Bratislavy od F. B. Wernera, ktorá vznikla v 30. rokoch 18. stor.,
zachytáva hrad práve v tom čase, keď bol v ňom väznený Daniel Krman.
Daniel Krman sa však stal legendou. Jeho život bol plný zaujímavých príbehov, zvlášť keď ako vyslanec išiel ku švédskemu kráľovi, kde napr. fascinovaný dobrodružstvom z nebezpečnej blízkosti sledoval boj pri Poltave, čo opísal vo svojom Itinerariu. A tak, hoci už starec a zavretý do smrti v žalári, stále bol pre mnohých nepríjemný, či možno aj nebezpečný. Ideálne by bolo, keby nezomrel ako protestantský mučeník, ale...
Historik B. Varsik píše: Keď sa Krmanov zdravotný stav začal veľmi zhoršovať, prišla jeho manželka do Bratislavy, aby ho doopatrovala. Mala povolené zdržiavať sa v Krmanovej komôrke ako jeho opatrovníčka, ale 23. septembra 1740 krátko popoludní ju vypovedali z Bratislavského hradu a 24. septembra ráno sa rozchýrilo, že Krman zomrel a pred smrťou konvertoval. Dňa 26. septembra 1740 bol Daniel Krman pochovaný v krypte v Dóme sv. Martina.
Je veľmi ťažko predstaviteľné, aby človek, ktorý bol celý život zapáleným protestantom, po desiatich rokoch ťažkého života v žalári, ako 77 ročný starec zrazu deň pred smrťou zmenil svoje presvedčenie, poprel všetko, za čo v živote bojoval, a stal sa katolíkom.
Ak si všimneme Varsikov text, výraz "rozchýrilo sa" nevzťahuje len na správu o Krmanovej smrti, ale aj o jeho konverzii. Čiže bol to len chýr - možno propaganda v duchu filozofie orwellovského "Veľkého brata"?
Keďže Varsik zostal len pri pojme "rozchýrilo sa", je zrejmé, že ako historik nenašiel žiaden relevantný dôkaz o Krmanovej konverzii.
Propaganda ďalej pokračovala Krmanovým pohrebom: Bol pochovaný do krypty Dómu sv. Martina, kam pochovávali len významných cirkevných hodnostárov a katolícku vysokú šľachtu. A vraj ho pochovali s biskupskými poctami.
Tento pohreb by mohol byť nepriamym dôkazom konverzie - veď ako heretika (protestanti boli považovaní za heretikov) ho predsa nemohli pochovať do posvätenej zeme... Alebo že by áno? (Veď účel svätí prostriedky...)
Pochovanie Krmana v krypte Dómu nemuselo mať nejaké vznešené ciele, či mimoriadne dôvody. Dôvod mohol byť úplne prozaický, ten istý ako pri chýre o konverzii: V krypte bol hrob bežným ľuďom neprístupný. A tak sa Krmanov hrob nemohol stať pre protestantov "pútnickým" miestom.
O Krmanovej konverzii však nehovoria len katolíci, ale aj evanjelici, samozrejme z opačnej strany.
Občas sa táto téma objaví v kazateľskej rétorike, či cirkevných časopisoch. V ich podaní sa však už nejedná len o chýr, ale o podanie udalosti, viac či menej dofarbenej rôznymi podrobnosťami. Vraj Krmana ku konverzii donútili jezuiti. Ba čo viac, Krman vlastne nekonvertoval, ale jezuiti mu nasilu vtlačili oblátku (čiže hostiu) do úst.
A niektorí idú ešte ďalej - a pridávajú dôkazy: Mŕtvemu Krmanovi oblátku v ústach vraj objavila jeho manželka...
Pátraním na internete k tejto téme som sa dopracoval len k dielu novinára I. Kadlečíka Epištoly, kde tieto fámy spomína, ale len ako literárny materiál, nie ako historickú skutočnosť, pričom sa odvoláva na legendu Poltava Š.Krčméryho.
Takže sa zdá, že ľudová fáma, či legenda, rôzne tvorivo dozdobená, sa stala materiálom pre prozaikov, čo v súčasnosti niektorí nekriticky prijímajú ako historickú pravdu.
Všimnime si, že profesionálny historik - evanjelik B. Varsik v citovanom texte o Krmanovej smrti, všetky tieto fámy ignoruje, čiže z vedeckého hľadiska odmieta.
A ako to vidím ja, ako katolík?
Tieto fámy o jezuitoch a oblátke majú v chápaní evanjelikov svoju logiku.
Rehoľa jezuitov, v čase reformácie nová, sa intenzívne pustila do rekatolizačnej činnosti, resp. protireformácie. Napr. Ján Simonides (zavraždený 1.11.1674 v Turej Lúke) počas pôsobenia v Sobotišti, Vrbovcoch a T.Lúke (1673-74) získal ku konverzii asi 2000 obyvateľov.
Je celkom pochopiteľné, že protestantskí predstavitelia sa na ich činnosť pozerali s nevôľou. Všimol som si, že pre mnohých slovo "jezuita" znie ako "diabol", a to ešte aj dnes. (Nemienim tu teraz hodnotiť, obhajovať ani súdiť činnosť jezuitov, len vysvetľujem, prečo sa tieto fámy týkajú práve ich.)
Oblátka - čiže hostia, má znamenať Eucharistiu. Tu sa treba odraziť od učenia Martina Luthera: Odmietnutím úlohy sviatostného kňazstva prišiel v jeho učení posun i ohľadom svätého prijímania. Podľa neho sa teda chlieb nestáva Kristovým Telom skrze slová kňaza pri premenení, ale až pri samom úkone prijímania, skrze vieru prijímajúceho.
Takto sa eucharistický kult, ktorý sa v stredoveku rozšíril o procesie a poklony, stal vo vnímaní protestantov čímsi nepochopiteľným - až modlárskym. Preto napríklad po prevzatí katolíckych kostolov protestanti hneď prvé s obrazmi svätých ničili práve monštrancie - bohoslužobné náčinie, ktoré slúžilo k eucharistickej poklone.
Pre evanjelikov sa teda Eucharistia, či už vo forme procesie, poklony, alebo svätého prijímania stala symbolom katolicizmu a jeho propagandy, lebo nedokázali pochopiť, že katolíci veria v reálnu prítomnosť Krista v eucharistickom chlebe.
Naproti tomu u katolíkov je a vždy bola veľmi silná úcta k Eucharistii. Je to to najposvätnejšie, čo máme. Zneuctenie Eucharistie patrí medzi tie najťažšie delikty voči viere.
A práve preto vážne pochybujem, že by si nejaký katolík (a jezuita už vonkoncom nie) dovolil zneužiť Eucharistiu a nasilu ju niekomu vtláčal do úst. Pre katolíka je to absurdum.
Konverzia mala svoju postupnosť - najprv zrieknutie sa herézy, potom prijatie do cirkvi (keďže D.Krman sa už narodil v protestantskej rodine, bol by znovu pokrstený), ak by nebol krstený, nasledovala by spoveď, a až potom by mohol dostať sväté prijímanie.
Tieto fámy majú podľa mňa od reality veľmi ďaleko, i keď dobre chápem, že v protestantskom prostredí môžu znieť logicky.
A mohlo to byť aj inak?
Po mýtoch, ktoré sa okolo údajnej Krmanovej konverzie šíria v evanjelickom prostredí, si dovolím uviesť aj jeden z katolíckeho zdroja. Aj keď je možno tiež absurdný.
Keď som preberal myjavkú farnosť, môj predchodca Mons. Travenec ma zaviedol na evanjelickú faru i k primátorovi, aby ma predstavil. Po ceste mestom mi rozprával mnohé veci o farnosti a o Myjave, o súčasnosti i histórii.
Medzi iným mi spomenul aj históriu kostola, i jeho staviteľa D. Krmana. Spomenul vzburu r.1729, jeho odsúdenie na doživotie, i smrť a fámy o konverzii. Spomenul aj to o "jezuitoch a oblátke", ale ešte aj čosi iné:
Spomenul, že istý historik prišiel s názorom, že Krmanova konverzia môže mať inú príčinu. Krman dúfal, že mu jeho priatelia pomôžu dostať sa z väzenia, tak ako to bolo už i v minulosti. Lenže nestalo sa tak.
Vraj nejaký Škultéty - jeho priateľ sa medzičasom dostal do významnej štátnej funkcie, a Krman čakal, že mu pomôže, ale márne. A tak vzdorovitá povaha spolu so sklamaním boli príčinou jeho konverzie - nie však z presvedčenia, ale ako protest, že na neho jeho vlastní zabudli.
Keď mi toto môj predchodca spomínal, vnímal som to len ako jednu z množstva informácií, ktoré ma v ten deň zavalili. Navyše informácia v tej chvíli úplne bezvýznamná.
Keď som sa však po čase pustil do štúdia myjavskej histórie, spomenul som si aj na toto tvrdenie. Prešlo už však niekoľko rokov, kým som mal možnosť sa na to Mons. Travenca opýtať. S prekvapením som zistil, že v tom čase vyše osemdesiatročný pán si na túto informáciu už vôbec nespomínal.
A tak netuším, kto je pôvodcom tejto myšlienky, ani koľko na tom môže byť pravdy.
Ani knižné encyklopédie, ani Google a Wikipédia mi veľmi nepomohli. Skúšal som pátrať po tom Škultétym - v dejinách sa ich objavilo hodne aktívnych, ale ani jeden sa v polovici 18. storočia nespomína na nejakom významnom poste. Jediný Škultéty, ktorého som našiel v priamom spojení s D.Krmanom je Ján Škultéty, ktorý bol účastníkom Ružomberskej synody, ale nič viac.
Ak by k tejto téme vedel niekto niečo doplniť, môže to uviesť v diskusii, prípadne mi napísať krátku správu.
Príčiny vzniku mýtov, fám a legiend môžu byť rôzne. Niekedy je to len túžba urobiť príbeh zaujímavejším, niekedy je to spôsob, ako sa vysporiadať s ťažko stráviteľnou pravdou, a niekedy to môže byť snaha ponúknuť povzbudivý vzor.
Nech už je to tak, či tak, je dobré hľadať a spoznávať pravdu. Ale nie preto, aby sme komusi čosi dokázali, ale hlavne preto, aby sme sa z toho negatívneho poučili a vedeli sa chýb vyvarovať, a na tom pozitívnom sa povzbudili.
