Prvé vysvetlenie je celkom logické: Na sviatok Obetovania Pána, ktorému sa ľudovo hovorí Hromnice, sa v kostoloch požehnávajú sviečky. Tieto si ľudia zvykli zapaľovať počas búrky a prosili v modlitbe Boha o ochranu.
Keďže sviečky zapaľovali vtedy, keď hrmelo, dalo to sviečkam pomenovanie "hromničky", a od toho potom vznikol aj názov sviatku.
Druhé vysvetlenie ma zaujalo viac: Vraj práve začiatkom februára zvyknú bývať zimné búrky. Tento meteorologický jav je typický skôr pre leto, ale práve v polovici zimy sa tiež objavia búrky.
Azda aj preto je s Hromnicami spojených dosť veľa pranostík. Ale tie zimné búrky na Hromnice až tak pravidelne nebývajú. Ale niekedy to vyjde.
Hoci v súčasnosti sme svedkami toho, že na Štedrý deň kvitnú kvety, v polovici januára sa začínajú otvárať púčiky bahniatok, a na Veľkú noc zase sneží, tak uprostred tohto chaosu prírody sa Hromnice zachovali, ako mali:
Bolo čosi vyše hodiny pred polnocou 1. februára, keď som išiel vyvenčiť Gordona. Niežeby som nemohol aj skôr. Ale keď som išiel večer z kostola, všimol som si, že na oblohe svieti mesiac. Bolo síce čiastočne oblačno, ale veľká časť oblohy bola čistá.
Potešilo ma to, že konečne bude vidieť kométu, o ktorej sa v správach hovorí, že práve teraz by mala byť viditeľná na oblohe. Mala, keby nebolo stále zamračené...
Keďže ešte bola obloha osvetlená už zapadnutým slnkom, povedal som si, že pôjdem von neskôr, keď už bude riadna tma.
A tak sme s Gordonom vyšli čosi pred jedenástou.
Lenže, bolo nielen úplne zamračené, ale aj mrholilo. Aj by som sa vrátil dnu, ale Gordon bol iného názoru. A tak napriek mrholeniu sme išli oňuchávať rohy a stĺpy.
Zrazu som zbadal zo severovýchodu záblesk, ale hrmenie počuť nebolo. O chvíľku začalo - síce jemne - ale súvisle pršať. Nie sme predsa z cukru, a tak sme pokračovali vo venčení.
Boli sme už naspäť pri hasičskej zbrojnici, keď prišiel veľmi silný poryv vetra, že to zo stromov strhlo ešte od jesene zabudnuté zvyšky lístia. A hneď potom sa silno rozpršalo, takže sme sa rozbehli a domov sme prišli úplne zmáčaní.
O pár minút - rana ako z dela.
Vlastne silnejšia, lebo keď vojaci vo výcvikovom priestore strieľajú, sú to síce šupy, ale toto bolo hlasnejšie.
Vybehol som s kamerou von, že ak sa bude blýskať, skúsim to nasnímať.
Dážď sa zmenil na sneženie, ale ozrutné vločky sa okamžite topili, lebo bolo nad nulou.
Ďalšieho blýskania a hrmenia som sa však už nedočkal.
Hromnice teda prišli tak, ako sa patrí.
A čo my... ako ich prežijeme?
