Okrem viacerých praktických výhrad, ktoré priamo prispeli k potopeniu plánovanej ústavy, diskutovaná bola aj výhrada, že návrh ústavy ignoruje kresťanské korene Európy.
Problém však nebol v texte právnického dokumentu, ale vychádza z ľudí, ktorí dávajú smerovanie súčasnej spoločnosti.
Čo sú korene?
To, z čoho živý organizmus vyrastá.
Sú očiam neviditeľné, nie je z nich žiaden priamy zisk, či úžitok. Niekedy sa môže zdať, že zabraňujú v pohybe...
Lenže korene dávajú stromu stabilitu, aby ho vietor nevyvrátil. Korene sú potrebné aj k tomu, aby do kmeňa a konárov mohla prúdiť životodarná miazga, ktorá prináša z koreňov živiny, aby mohol organizmus ďalej rásť a v svojich konároch prinášať ovocie.
Ak korene osekáme, strom začne vysychať a žiadneho ovocia sa nedočkáme. Stačí silnejší poryv vetra, a rúti sa k zemi.
Neschválením ústavy EÚ sa zdá, že problém osekávania kresťanských koreňov Európy ustal. Lenže je to naozaj tak?
Zákaz kríža, ako kresťanského symbolu na talianských školách; kritika Švajčiarska, že zakázalo stavať pri mešitách minarety, a zároveň mlčanie pri nemožnosti kresťanom postaviť si v moslimských krajinách kostol; a tiež mlčanie pri prenasledovaní a vraždení pôvodného kresťanského obyvateľstva v krajinách, ovládnutých islamom; snaha o odstavenie Vatikánskeho rozhlasu neopodstatnenými obvineniami, že jeho vysielače vydávajú príliš silné žiarenie; a v poslednej dobe ešte nedoriešená kauza s "Vatikánskou bankou" - pričom ona mala byť len príjemcom financií, podozrivých, že pochádzajú z prania špinavých peňazí, ale pritom európske, a najmä talianske banky, ktoré boli v týchto transakciách aktívne činné, nikto neprešetruje...
Všetko toto naznačuje, že o osekávanie koreňov je stále záujem.
Jasným krokom v tomto smere, je aj jeden z posledných počinov Európskej komisie: Na rok 2011 vydala tri milióny diárov pre študentov stredných škôl. Tieto diáre na 51 stránkach lesklého papiera ponúkajú informácie o Európskej únii, a popri výročných dňoch, spojených s Európskou úniou, uvádza aj židovské, hinduistické, moslimské a čínske sviatky.
Avšak o kresťanských sviatkoch, či už Veľká noc, ale aj Vianoce, tam niet ani zmienky. 25. december je podľa týchto diárov obyčajný všedný deň, a v záhlaví je len uvedená myšlienka na deň: "Pravý priateľ je ten, kto sa s tebou delí o starosti i radosti."
Na vlnu kritiky zareagoval hovorca Európskej komisie tvrdením, že prišlo k omylu. A aby sa do budúcna predišlo akémukoľvek nedorozumeniu, v rámci politickej korektnosti v ďalších vydaniach už zmienky o náboženských sviatkoch nebudú vôbec.
Čo im tak vadí na kresťanských sviatkoch, že ich za žiadnu cenu nechcú pripomínať európskym stredoškolákom? Čo je dôvodom postoja, že kresťanstvo v žiadnom prípade, a ostatné náboženstvá, ak sa bez kresťanstva nedajú, tak tiež nie?
Keď pred viacerými desaťročiami prišiel Robert Schuman s myšlienkou "spoločného európskeho domu", mal na mysli vytvorenie priestoru, v ktorom budú ľudia žiť slobodne. Slobodne budú môcť prechádzať z krajiny do krajiny. Ale tá sloboda mala byť aj v oblasti ekonomického rozvoja. Colná byrokracia a rôzne ďalšie štátne aparáty mali ustúpiť v prospech hospodárskeho rozvoja Európy.
Podobne, ako tento "otec Európskej únie" zmýšľali aj ďalší vtedajší štátnici, pre ktorých kresťanské hodnoty a morálka neboli len nejakou teóriou, ale prirodzenou súčasťou života.
Prešli desaťročia a ich sen sa stal skutočnosťou.
Avšak ku kormidlu spoločnosti sa medzitým dostali tvorcovia "novej doby" s ideou liberalizmu. Osobná sloboda jednotlivca bola nahradená slobodou od morálky, kresťanské hodnoty vytlačené akýmsi deklarovaným altruizmom...
Niekedy s hlukom, inokedy potichúčku, odrezávajú sa kresťanské korene.
A dôsledky?
Vysychajúce konáre, zúbožené ovocie:
Zo spoločnej Európy slobodných ľudí sa stáva politicky a hospodársky centralizovaný moloch. Pred zhruba 15 rokmi chcela EÚ uniformovať hospodárstvo: napr. rovnako veľké postele pre všetky štáty EÚ, bez ohľadu, akú výšku dosahujú príslušníci toho-ktorého národa. Podobne mali byť predpísané aj rozmery automobilov, vyrábaných v Európe. Po protestoch viacerých členských štátov sa od týchto noriem ustúpilo.
Podobne v súčasnosti sledujeme žiarovkovú komédiu v podaní Európskej komisie. Najprv nám zakázali obyčajné žiarovky, a povinný prechod na úsporné žiarivky, teraz zrazu zisťujú, že tie sú ešte "nebezpečnejšie", chcú ich zakázať a vrátiť sa ku klasickým žiarovkám.
Neviem, či je to len môj pocit, ale hospodárska politika EÚ mi začína pripomínať RVHP.
O veciach rozhodujú nekompetentní ľudia na základe svojej politickej moci.
Dožijeme sa niečoho podobného ako elektrotechnici v 50-tych rokoch v Československu? Vtedy prišli za poverenníkom spojov (vtedajší názov pre ministra) odborníci z elektrotechniky, že vo svete sa zavádzajú polovodiče namiesto elektróniek. A že by sme sa mali na polovodiče zamerať aj u nás.
Súdruh poverenník návrh zamietol s argumentom: "My si počkáme, až budú celé."
Strom s osekanými a hnijúcimi koreňmi sa ľahko vyvráti:
Súčasné poryvy vetra svetovej ekonomickej krízy ukázali nestabilitu európskeho stromu. V snahe zabrániť jeho zrúteniu, začali ho podopierať eurovalmi a podobnými kolmi. Ale udržia ho?!
Funkciu koreňov mu určite nenahradia.
Ak sa strom zrúti, narobí okolo seba veľmi veľa škody.
Možno sa dá ešte zachrániť, ale to by museli kormidlo prevziať zodpovední ľudia.
Inak nezostane nič iné, ako snažiť sa prežiť jeho zrútenie a dúfať, že na jeho mieste začne rásť niečo iné, než len burina...
Svět je totiž rozdělen na zájmové sféry,
kdo nechceš být "přivtělen", musíš vlastnit kvéry,
k zabránění panice roztáhnou se dráty,
vyznačí se hranice - a zas máme státy, ach jó ...
