Prečo kopete

Že si do neho kopol generálny prokurátor, známy svojou vierolomnosťou a pokrytectvom, i neschopný minister vnútra, ktorý dokáže len šikanovať čestných policajtov a kopať na facebooku do detí, to ma už (žiaľ) neprekvapuje.
Ale nechápem, že si do neho potrebovalo kopnúť už aj viacero ľudí, ktorí sa prezentujú ako aktívni kresťania, tak to naozaj nechápem. Keď už pre iné by nemal byť kresťan v takýchto výrokoch zdržanlivý, tak aspoň pre Ježišove slová "nesúďte, aby ste neboli súdení!"

Aby neprišlo k nedorozumeniu. Nezastávam sa toho chlapca, a už vôbec ho za to nezvelebujem. Hodnotiť tento jeho skutok by som mohol len vtedy, ak by som poznal jeho vnútornú motiváciu.
Treba však povedať, že voči prezidentovi sa nesprával vôbec neúctivo a drzo. Ak si pozriete videozáznam z daného okamihu, tak uvidíte, že chlapec v danej situácii zareagoval na prezidentom podávanú ruku slušne a zdvorilo. A čo treba uznať - aj prezident tú situáciu ustál s dôstojnosťou. (Keby sa tak len vedel chovať aj v závažnejších situáciách!)

Tento príspevok však nechcem zameriavať na chlapca, a už vôbec nie na prezidenta.
Chcem sa opýtať samozvaných internetových sudcov, ktorí si teraz potrebujú do chlapca kopnúť, a pritom sa tvária, že bránia dôstojnosť funkcie prezidenta, ako legitímneho najvyššieho predstaviteľa nášho štátu:
Kde ste boli a čo ste robili vtedy, keď posluhovači mafiánskej bandy neúctivo útočili na predošlú prezidentku a verejne ju nazývali "kurvou"?! Prečo ste boli ticho a vtedy nehájili dôstojnosť prezidentskej funkcie?

Rozmýšľam, čo by som urobil ja, keby som si mal podať ruku so síce významným človekom, ale bezcharakterným. Podal ruku, či nepodal?
Úprimne - neviem.

Spomenul som si však na príhodu spred asi 30 rokov.
Bol som spovedať na národnej púti v Šaštíne. Po slávnostnej omši sme kňazi boli pozvaní na obed v kláštore, ako to bolo vtedy dobrým zvykom. V čele sály bol rad s miestami pre biskupov. Ako sme prichádzali, tak sme zaujali miesta v radoch stolov kolmo postavených k čelnému. Zrazu prišli "domáci" a požiadali nás, aby sme sa presunuli do zadnej časti sály, lebo tu vpredu budú sedieť ministri a poslanci.
Nuž, poslúchli sme. Presunuli sa. Kým sme čakali na hlavy pomazané, poďobkával som zrnká hrozna, ktoré umyté ležalo v misiach na stoloch.
Medzi prichádzajúcimi papalášmi sa objavil aj jeden poslanec, mečiarovský poskok a mediálne známy ožran, a hneď si to nasmeroval k nám. A začal každému podávať ruku. Nemal som chuť mu ruku podať, no ani som nechcel robiť scény...
Napokon som dostal nápad: Vzal som do ruky strapec hrozna a dobre som si z neho do dlane pootriasal vodu. A potom mokrou rukou som vystískal ruku pána poslanca...

A čo poviem teda na záver?
Chce sa mi so Sládkovičom bojovne zvolať: "Sokol nech si orla volí! Sedem hrmených! - sokol zajaca!"
Ale radšej s ním len tíško poprosím: "Nehaňte ľud môj, slepí sudcovia!"