Pre nezainteresovaných pozorovateľov sa mohlo zdať, že sa vôbec nepostia. Ježiš tento ich dojem svojou odpoveďou ani nepotvrdzuje, ani nevyvracia. Miesto toho poukazuje na podstatu pôstu, ako prejav zármutku z odlúčenia od Boha.
Učeníci však zažívali mesiášske časy, čiže čas duchovnej radosti, nie smútku. „No prídu dni...“ - to je predpoveď chvíľ, keď zažijú veľkú neistotu, opustenosť Bohom, keď budú hľadieť na Ježišovo zmučené telo...
Možno však naozaj tvrdiť, že sa Ježišovi učeníci nepostili?
Nebol to pôst cielený, naplánovaný, ale prirodzená súčasť úzkej cesty (porov. Mt 7,13-14), ktorou kráčali za Kristom:
Učeníci prišli na druhý breh. Zabudli si vziať chlieb a Ježiš im povedal: „Dajte si pozor a chráňte sa kvasu farizejov a saducejov!“ Oni však rozmýšľali a hovorili si: „Nevzali sme si chlieb!“ (Mt 16,5-7)
V tom čase išiel Ježiš v sobotu cez obilné pole. Jeho učeníci boli hladní a začali trhať klasy a jesť. Keď to videli farizeji, povedali mu: „Pozri, tvoji učeníci robia, čo neslobodno robiť v sobotu.“(Mt 12,1-2)
Zaujímavý paradox: Farizeji raz zazlievajú Ježišovým učeníkom, že sa nepostia, a druhý raz, keď ich vidia vyhladnutých, že sa snažia nasýtiť aspoň zrnom vymrveným prstami z kláskov, tak im vyčítajú, že robia prácu, aká by sa vo sviatočný deň robiť nemala.
Je to azda len ich neznalosť okolností a nepochopenie, čo učeníci zažívali? Asi nie.
Je v tom ten istý zámer, na ktorý narazil u farizejov aj sám Ježiš:
„Prišiel Ján, nejedol a nepil, a hovoria: »Je posadnutý zlým duchom.« Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: »Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!« No múdrosť ospravedlňujú jej skutky.“ (Mt 11,18-19)
Existujú ľudia, ktorým jednoducho nikto nevyhovie...
Vráťme sa však k pôstu. Význam má aj ten pôst, pre ktorý sa človek rozhodne svojou vôľou v duchu kajúcnosti. Okrem toho, že je to úkon nábožnosti, zmysel takéhoto pôstu je aj v cvičení si vôle. Takto sa pôst stáva prípravou na skúšky, ktoré na človeka doliehajú. A práve cvičenie a upevňovanie svojej vôle pomáha človeku, aby v nich obstál.
Skutky kajúcnosti sú teda dôležité. Ešte dôležitejšie však je, obstáť v tých skúškach, ktoré prináša život.
Beda však, ak by prejavy kajúcnosti nesmerovali človeka k Bohu, ale (ako u farizejov) boli by budovaním si vlastnej prestíže!
Alessandro Pronzato v knižke Nepohodlné evanjeliá spomína, ako sa na jednom pútnickom mieste zúčastnil krížovej cesty. Všetko bolo starostlivo pripravené, výsada niesť kríž v čele sprievodu pripadla jednému významnému a zámožnému pútnikovi.
Tesne pred začiatkom pobožnosti však vypukol zmätok. Usporiadatelia pobehovali a čosi hľadali: stratil sa kríž, ktorý sa mal niesť v sprievode.
Pronzato poznamenal: Zavolajte nejakého chudobného. Bohatí musia kríž hľadať, chudobní ho nosia stále so sebou.
Jeho poznámka vyvolala u niektorých nepochopenie, u iných pohoršené krútenie hlavou.
Kráčajme po ceste kríža s otvoreným srdcom!
