Zameranie sa na Kristovo utrpenie nie je o vyžívaní sa v bolesti, ale v uvedomení si veľkosti Božej lásky. "Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život." (Jn 3,16) "Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov." (Jn 15,13)
Predpovede Kristovho utrpenia nachádzame už v Starom Zákone. Aj keď predstavy o Mesiášovi boli veľmi rôznorodé, správne pochopenie mesiáškych proroctiev prišlo až vtedy, keď sa naplnili na Ježišovi, ako to on sám zdôraznil sklamaným učeníkom, odchádzajúcim z Jeruzalema do Emauz: "Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?" A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. (Lk 24,25-27)
Medzi veľmi známe predpovede Mesiášovho utrpenia patrí napríklad proroctvo Izaiáša, ktoré sa naplnilo v krutom a posmešnom počínaní Pilátových vojakov (Mt 27,29-30; Jn 19,1-3): "Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali, tvár som si neskryl pred potupou a slinou." (Iz 50,6)
O tom, že Mesiáš bude zabitý, hovorí celkom jasne prorok Daniel, pričom aj predpovedá čas jeho smrti: "Po šesťdesiatich dvoch týždňoch zabijú pomazaného bez toho, že by mal vinu." (Dan 9,26)
Tiež prorok Zachariáš hovorí o náreku nad zabitým Mesiášom, a predpovedá aj skutok, ktorým sa potvrdila jeho smrť - prebodnutie (Jn 19,33-34). Zaujímavé, že o tomto prebodnutí Mesiáša hovorí v Zachariášovom proroctve Boh-Jahve v prvej osobe, čiže to vzťahuje na seba samého, stotožňuje sa s Mesiášom: "Na Dávidov dom však a na obyvateľov Jeruzalema vylejem ducha milosrdenstva a pokorných prosieb; potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli, a budú nad ním nariekať, ako sa narieka nad jedináčikom, a horekovať, ako sa horekuje nad prvorodeným." (Zach 12,10)
Až zarážajúco podrobný opis udalostí, súvisiacich s Ježišovým ukrižovaním, nachádzame v 22. žalme, ktorý je tiež mesiášskym proroctvom:
"Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" (verš 2 = Mt 27,46)
"No ja som červ, a nie človek, ľuďom som na posmech a davu na opovrhnutie. Vysmievajú sa mi všetci, čo ma vidia, vykrúcajú ústa a potriasajú hlavou. Úfal v Pána, nech ho vyslobodí, nech ho zachráni, ak ho má rád." (verše 7-9 porov. Mt 26,67-68; 27,28-30.39-44.49; Lk 23,11.39; Jn 18,22)
"Rozlievam sa sťa voda a uvoľňujú sa vo mne všetky kĺby (Mt 27,32). Srdce mi mäkne ako vosk a topí sa mi v útrobách. Podnebie mi vysychá ako črepiny a jazyk sa mi lepí k hrtanu (Jn 19,28). Do prachu smrti ma odvádzaš. Obkľučuje ma svorka psov, obstupuje ma tlupa zlosynov. Prebodli mi ruky a nohy (Lk 23,33; Jn 20,25.27), môžem si spočítať všetky svoje kosti. Lež oni si ma premeriavajú a skúmajú; delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós (Mt 27,35; Jn 19,23-24)." (verše 15-19)
Tiež pri Ježišovom narodení sa stretáme s predpoveďou jeho utrpenia. Pri obetovaní v chráme starý Simeon hovorí Márii: "On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc." (Lk 2,34-35)
Sám Ježiš tri razy otvorene hovoril učeníkom o svojom umučení:
Prvý raz to bolo pri Cézarey Filipovej v Itúrey (severovýchodne od Galiley), kde Šimon-Peter vyznal, že Ježiš je Kristus. Od tej chvíle začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych. (Mt 16,21; Mk 8,31; Lk 9,22)
O niečo neskôr, ako prechádzal Galileou, hovoril o svojom umučení druhý raz: "Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí; zabijú ho, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych." Bolo to zrejme krátko predtým, ako Ježiš posledný raz opustil Galileu a vydal sa na cestu do Jeruzalema. (Mt 17,22-23; Mk 9,31; Lk 9,44)
Tretí raz o umučení hovoril vtedy, keď už boli na ceste do Jeruzalema: "Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a splní sa všetko, čo napísali Proroci o Synovi človeka. Bude vydaný veľkňazom a zákonníkom. Odsúdia ho na smrť a vydajú pohanom, vysmejú ho, potupia a opľujú, zbičujú a zabijú, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych." (Mt 20,18-19; Mk 10,33–34; Lk 18,31–33)
V rôznych náznakoch, symboloch a podobenstvách Ježiš viac ráz predpovedá svoje utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie:
Niekedy medzi druhou a treťou predpoveďou evanjelista Lukáš spomína príhodu, v ktorej Ježiš naznačuje, že ho v Jeruzaleme čaká smrť. Bolo to buď ešte v Galilei alebo v Zajordánsku, na území spadajúcom pod vládu tetrarchu Herodesa Antipasa. Za Ježišom prišli niektorí farizeji a hovorili mu: "Odíď odtiaľto, lebo Herodes ťa chce zabiť." On im povedal: "Choďte a povedzte tej líške: Hľa, vyháňam zlých duchov a uzdravujem dnes i zajtra a tretieho dňa dokončím. Ale dnes, zajtra a pozajtre musím ísť ďalej, lebo nie je možné, aby prorok zahynul mimo Jeruzalema." (Lk 13,31-33)
Evanjelista Matúš spomína ešte jednu predpoveď, ktorú Ježiš povedal v Jeruzaleme bezprostredne pred Veľkou nocou, keď sa židovská Veľrada uzniesla, že Ježiša treba zabiť. Ježiš v tom čase povedal učeníkom: "Viete, že o dva dni bude Veľká noc a Syn človeka bude vydaný, aby ho ukrižovali." (Mt 26,2)
Evanjelista a apoštol Ján spomína už hneď na začiatku Ježišovej verejnej činnosti predpoveď smrti a vzkriesenia na tretí deň. Bolo to potom, ako v Jeruzaleme vyhnal predavačov z chrámu. Ľudia chápali, že je to "prorocký počin", a preto žiadali od neho dôkaz - znamenie, že má právo takto konať. Ježiš im na to odpovedal: "Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím." (Jn 2,19)
A apoštol Ján, priamy svedok tejto udalosti dodáva, že to hovoril o chráme svojho tela. Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril. (Jn 2,21-22)
Krátko po tejto udalosti vyhľadal Ježiša Nikodém, popredný muž, farizej a člen Veľrady. I v rozhovore s ním Ježiš naznačil svoju smrť: "A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život." (Jn 3,14-15)
Ježiš tu ako predobraz svojej spasiteľnej smrti na kríži spomína udalosť, keď Izraeliti na púšti reptali proti Bohu, čím na seba priviedli trest v podobe jedovatých hadov. Vtedy na Boží pokyn Mojžiš urobil medeného hada a zavesil ho na žrď. Ak sa človek, ktorého uštipol had, pozrel na medeného hada, bol uzdravený. (Nm 21,6-9)
Ježiš o svojom vyzdvihnutí na kríž hovorí aj neskôr, po svojom slávnostnom mesiášskom vstupe do Jeruzalema: "A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe." A evanjelista Ján znovu k tomu dáva vysvetlenie: To povedal, aby naznačil, akou smrťou zomrie. (Jn 12,32-33)
Predpoveď Ježišovej smrti zaznieva i pri jeho premenení na vrchu v Galilei. Pri Ježišovi sa vtedy zjavili Mojžiš a Eliáš a hovorili o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme. (Lk 9,30-31)
Očití svedkovia tejto udalosti, apoštoli Peter, Jakub a Ján, tomu však vtedy nerozumeli. Nechápali ani to, čo im Ježiš potom prikázal: Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená "vstať z mŕtvych". (Mk 9,9-10)
Učeníci sa ho pýtali: "Prečo teda zákonníci hovoria, že najprv musí prísť Eliáš?" On odpovedal: „Áno, Eliáš príde a všetko obnoví. Ba hovorím vám, že Eliáš už prišiel, no nespoznali ho a urobili s ním, čo chceli. Takisto bude od nich trpieť aj Syn človeka." Vtedy učeníci pochopili, že im hovoril o Jánovi Krstiteľovi. (Mt 17,10-13)
O tom, že Ježiš zomrie v Jeruzaleme, či presnejšie za Jeruzalemom (pretože Golgota bola mimo mesta), nachádzame prorocký náznak v podobenstve o zlých vinohradníkoch. (Mt 21,33n.; Mk 12,1n.; Lk 20,9n.)
Vinica je symbolom Izraelského národa - zosobneného mestom Jeruzalemom (porov. Ž 80,9-17; Iz 5,1-7; 27,2n.; Ez 15,6). Pán posiela sluhov - prorokov, aby mu od vinohradníkov priniesli zisk z úrody. Ale vinohradníci jeho sluhov pochytali; jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali. Znova poslal iných sluhov, viac ako predtým, ale aj s nimi urobili podobne.
Napokon k nim poslal svojho syna, lebo si povedal: "K môjmu synovi budú mať úctu." Ale keď ho vinohradníci zazreli, poradili sa a povedali si: "To je dedič. Zabime ho, aby bolo dedičstvo naše!" Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili. (Mt 21,38-39; Mk 12,7–8; Lk 20,14–15)
Ako syn z podobenstva bol vyvlečený z vinice a vonku zabitý, i Ježiša vyviedli von z Jeruzalema a tam ho ukrižovali. (porov. Mt 27,31-33; Jn 19,20)
Už prv však Ježiš naznačil, že jeho smrť nie je žiadnou nevyhnutnosťou, osudom, ktorému by sa nemohol vyhnúť, ale že je to jeho dobrovoľné rozhodnutie:
"Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce." (Jn 10,11)
"Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca." (Jn 10,17-18)
V tom čase, keď Ježiš povedal zástupom podobenstvo o vinohradníkoch, hovoril svojim najbližším nielen otvorene o svojom umučení, ale sa zmienil i o svojom pohrebe. Bolo to šesť dní pred Veľkou nocou na hostine v Betánii. Lazárova sestra Mária pomazala Ježiša vzácnym olejom. Judáš jej vyčítal, že je to zbytočné mrhanie, ale Ježiš sa jej zastal: "Keď mi vyliala tento olej na telo, urobila to na môj pohreb." (Mt 26,12; Mk 14,8; Jn 12,7)
Okrem jednoznačných Ježišových predpovedí, že na tretí deň vstane z mŕtvych, náznak o troch dňoch v hrobe nachádzame aj v tomto prirovnaní: "Lebo ako bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu veľkej ryby, tak bude Syn človeka tri dni a tri noci v lone zeme." (Mt 12,40)
Tiež, keď farizeji vyčítajú Ježišovým učeníkom, že sa nepostia, Ježiš hovorí, že aj na to príde: "Vari môžu svadobní hostia smútiť, kým je ženích s nimi? No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom sa budú postiť." (Mt 9,15; Lk 5,35)
Práve tento pôst odlúčenia je cestou k prijatiu duchovného pokrmu, ktorým je Ježišovo obetované telo, ako naznačil v eucharistickej reči v Kafarnaume, druhý deň po zázračnom rozmnožení chleba: "Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta." (Jn 6,51)
A pri Poslednej večeri (Mt 26,20n.; Mk 14,18n.; Lk 22,14n.; Jn 13,2n.), keď sa Ježiš lúčil so svojimi učeníkmi a ustanovil Eucharistiu, o svojej obete, ktorá práve nastáva, hovoril celkom otvorene a konkrétne.
S Ježišovou obetou na kríži súvisí aj výzva pre učeníkov, aby ho nasledovali:
"Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme (každý deň) svoj kríž a nasleduje ma." (Mt 16,24; Mk 8,34; Lk 9,23)
Tú istú myšlienku Ježiš povedal aj v negatívnom znení:
"Kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom." (Lk 14,27)
"Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden." (Mt 10,38)
Tieto slová chápeme symbolicky, ako výzvu prijať svoje utrpenia a spojiť ich s Kristovou obetou.
Ako ich však mohli chápať Ježišovi poslucháči, ktorí ešte netušili, že ho čaká smrť rímskym spôsobom popravy na kríži?
Evanjeliá (napísané po grécky) používajú na označenie kríža slovo σταυρòς - stauros. V klasickej gréčtine toto slovo znamená drevený stĺp, kôl zatlčený do zeme, ktorý vytváral plot alebo ohradu. (Tento pôvodný význam slova "stauros" je zdrojom omylu Svedkov Jehovových, ktorý z toho vyvodzujú, že Ježiš nebol pribitý na kríž s priečnym ramenom, ale len na zvislý kôl.)
Latinské slovo "crux" (z neho je odvodené slovenské kríž, ako aj anglické cross) znamená mučidlo, nástroj na popravu (šibenicu), ale aj mučenie, trápenie.
Označovalo teda všeobecne rôzne nástroje na mučenie a popravu (aj klasický kríž, ale i slučku na šibenici), ako aj použitie týchto nástrojov.
Rozšírením rímskej nadvlády (a spôsobu popravy) do gréckeho prostredia sa začalo v ľudovej gréčtine (koiné) používať slovo "stauros" vo význame latinského "crux".
Preto aj Ježiš, keď hovorí o každodennom nesení svojho kríža (τòν σταυρòν αυτού), nemyslí tým prenášanie mučiarenského nástroja z dreva, ale všeobecne - ľudské utrpenie, potupu.
Latinské slovo "crux" a grécke "stauros" až kresťanským používaním dostali význam prekrížených brvien (podľa Kristovho kríža), resp. geometrického útvaru tejto podoby.
Hoci kríž bol pre obyvateľov Rímskej ríše symbolom pokorenia, poníženia a potupnej smrti, pre kresťanov sa stáva hneď od začiatku symbolom spásy:
"Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista." (Gal 6,14)
"Slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou." (1Kor 1,18)
"Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť. Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia." (1Kor 1,22-25)
