Parkovisko: nie tak veľké, ako pred inými Tescami, (ale väčšie než v Bratislave na Kamennom námestí :-) a podľa môjho odhadu menšie, než pred ostatnými malackými supermarketmi.
Hoci bolo takmer zaplnené, predsa bolo ešte dosť voľných miest pre ďalšie autá. Takže tie, čo obsadili vyhradené parkovacie miesta, to neurobili z núdze, ale z arogancie (len jedno auto bolo označené príslušným oprávnením invalida):
Aj miesta určené pre rodičov/vodičov s kočíkom boli obsadené; tam je však ťažko posúdiť, či oprávnene. Niektoré autá mali vnútorný priestor tak naložený, že kočík by sa tam už určite nezmestil.
V pohode som zaparkoval neďaleko prístrešku s vozíkmi a zamieril som dovnútra "merkúrovej svätyne".
Vo vstupnej zóne samoobsluhy slečny za pultom ponúkali možnosť registrácie Clubcard. Enomže vjedzá dzedzinské tecinky, k čemu ím to bude?
Na rozdiel od Bratislavy, kde to medzi regálmi pulzuje svižným tempom, tu sa ľudia pomaličky presúvali z uličky do uličky.
Možno je to aj flegmatizmom Záhorákov, že sa nenaháňajú ako Paštikári, ale veľký vplyv na pomalé tempo malo, že si ľudia chceli všetko obzrieť a preskúmať.
Často ich obsah regála zaujal natoľko, že nesledovali, kam tlačia vozík. A tak, hoci uličky nie sú užšie, než inde, viac sa zamotávali a vozíkmi vzájomne blokovali.
Mňa, ako tescaznalého mnohé neohúrilo.
Nedá sa to však povedať o oddelení pekárenských výrobkov. Krájač chleba - iný dizajn, ako v ostatných predajniach Tesco, pôsobil ako o generáciu (možno dve) starší. Možno to spôsobovali kovové dvierka na mieste vkladania a vyberania chleba, namiesto plastového krytu s automatickým otváraním pri ukončení rezania. Avšak plocha, z ktorej sa nakrájaný chlieb vyberal, sa mi zdala praktickejšie riešená, než u tých s plastovým krytom.
Čo mi však v tomto oddelení vyrazilo dych, boli papierové pásky, ktorými boli niektoré chleby a iné pekárenské výrobky "opásané". Oznamovali, že výrobok bol upečený v Bratislave. Malo sa to chápať ako varovanie? Alebo naopak, malo to zvýšiť dôveryhodnosť výrobku?
Inak okrem úvodných zliav všetko na mňa pôsobilo klasicky, ako v každom Tescu. Až kým som neprišiel ku pokladniam.
Zvyknutý, že polovica pokladní býva zatvorená, ma šokoval pohľad na pokladne kompletne v prevádzke. A to bolo sobotné popoludnie! Tri pokladníčky, ktoré nemali žiadneho zákazníka, ma úsmevom lákali k svojmu pásu. Vybral som si ten najbližší...
Tá chvíľková nevyťaženosť pokladní bola asi náhoda, lebo kým som poplatil a zbalil svoj tovar (igelitiek bolo voľne vyložených dosť, nebolo sa treba doprosovať ako v Bratislave), tak sa za mnou vytvoril rad piatich platbychtivých zákazníkov. A podobne aj pri ostatných pokladniach.
Že všetko nové nefunguje vždy stopercentne, sa ukázalo pri odchode z predajne. Bezpečnostný systém, ktorý má akusticky a svetelným blikaním upozorniť na zlodeja, vyprevádzal svojou aktivitou takmer každého zákazníka. Strážna služba nevedela, koho skôr zastavovať. Našťastie som vychádzal zároveň s viacerými, a tak zadržali až toho za mnou.
Ako som vyšiel von z budovy, prechádzal som okolo stánku, pri ktorom mi ako rodákovi zo Skalice stislo srdce a zovrelo žalúdok:
Načo že je skalickému trdelníku európsky certifikát, keď stačí pridať iný prívlastok do názvu, a beztrestne sa môžu predávať takéto dehonestujúce imitácie?
Ani vzhľadom, ani vôňou sa to trdelníku ani len nepribližuje.
Videl som to už v Bratislave, ba aj v Košiciach. Ale že budú mať odvahu (či drzosť) prísť s tým aj na Záhorie?!?!?!
No nič - kľud! Ako sa hovorí, proti gustu žiaden dišputát. Keď niekomu chutí miesto čokolády kakaový maglajz, či miesto vína čučo, tak prečo nie aj toto miesto trdelníka?
Aby som si napravil chuť, dal som si pri nakladaní nákupu do auta jeden práve kúpený banán.
Odchod z parkoviska bol o niečo zložitejší, než príchod. Pohyb áut bol o čosi výraznejší a pri výjazde sa vytvorila zápcha, pretože prvonávštevníci prichádzajúci z Pezinskej ulice minuli vjazd do parkoviska (pre budovu Tesca ho z tej strany asi nie je dobre v predstihu vidieť), a tak sa cúvajúc vracali. Ešteže Mauačané majú vlastné dopravné pravidlá: Nikto nenadával, nikto netrúbil, nikto si neklepal po čele. Jednoducho sme všetci chvíľku postáli, autá sa zorientovali, zaradili do správneho pruhu.
A všetci sme v pohode pokračovali, každý za svojím cieľom.
