Evanjelista Marek v druhej správe svojho evanjelia o ráne po sobote a zmŕtvychvstaní píše:
Keď ráno v prvý deň týždňa vstal z mŕtvych, zjavil sa najprv Márii Magdaléne, z ktorej kedysi vyhnal sedem zlých duchov. Ona išla a zvestovala to tým, čo s ním bývali a teraz boli smutní a plakali. Ale oni, keď počuli, že žije a že ho videla, neverili. Potom sa v inej podobe zjavil dvom z nich na ceste, keď išli na vidiek. Aj oni to išli zvestovať ostatným, ale ani im neuverili. (Mk 16,9-13)
Túto udalosť opisuje omnoho podrobnejšie evanjelista Lukáš (24,13-35):
V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali.
- Tak ako Magdaléna, ani títo učeníci Ježiša nespoznali, kým sa im sám nedal spoznať cez prejav im povedomý (u Magdalény oslovenie menom, tu dobrorečenie a lámanie chleba). Že ho nespoznali je dané jednak tým, že vôbec nemysleli, že by Ježiš mohol byť živý, tak sám ich rozum bránil, aby hľadali súvislosť "neznámeho cudzinca" s Ježišom. Na druhej strane Ježiš mal už oslávené telo, ktoré malo iné vlastnosti, než pred smrťou.
I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?“ Zastavili sa zronení a jeden z nich menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“
- Lukáš jedného z učeníkov uvádza menom. Keďže udalosť opisuje veľmi podrobne, je pravdepodobné, že práve tento Kleopas bol zdrojom jeho informácie.
On im povedal: „A čo?“ Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael.
- Ich predstavy o Mesiášovi boli zrejme také, ako väčšiny Izraelitov tej doby - že Mesiáš zvrhne rímsku nadvládu a obnoví izraelské kráľovstvo. (Porov. Sk 1,6)
Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“ (porov. Jn 20,3-10)
- Zaujímavé, že napriek tomu, že už mali tieto informácie, nečakali ako sa udalosti rozuzlia, ale rozhodli sa odísť. Ich sklamanie bolo veľmi silné.
On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“
Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho.
- Niektorí v tomto dobrorečení a lámaní chleba vidia akoby zopakovanie úkonu z Poslednej večere - eucharistické tajomstvo. Avšak táto domnienka nie je opodstatnená. Eucharistické sprítomňovanie svojej obety Ježiš zveril apoštolom. (Lk 22,19; 1 Kor 11,25) Toto dobrorečenie nad jedlom bol bežný Ježišov úkon, tak ako aj my sa pred jedlom modlíme.
Bol to však práve ten impulz, vďaka ktorému sa myseľ učeníkov otvorila pre spoznanie, že je to Ježiš:
Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema.
- Učeníci si uvedomili, že už počas cesty ich srdcia (duše) cítili Kristovu blízkosť. Avšak stavanie na rozumovom úsudku bolo to, čo im bránilo ho spoznať skôr. Podobne je to s mnohými ľuďmi: Ich duša volá po Bohu, ale prílišné zdôrazňovanie rozumu - vlastného úsudku o pravde je to, čo im bráni Boha prijať.
- To, že Ježiš učeníkom zmizol ich vôbec nezaskočilo ani netrápilo. Veď i keď fyzicky sa od nich vzdialil, duchovne bol stále prítomný v ich srdciach.
- Napriek tomu, že sa už zvečerievalo, učeníci nedokázali s týmto poznaním zostať sami. Preto sa naproti noci vybrali do Jeruzalema za apoštolmi.
Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“ Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.
- Z Jánovho evanjelia vieme, že tam nebol Tomáš a z Matúšovho, že Judáš sa obesil. Teda apoštolov tam nebolo jedenásť, ale len desať.
Keďže evanjelisti a zvlášť Lukáš používajú výraz "Dvanásti" na označenie apoštolov (porov. Lk 8,1; 9,12; Sk 6,2). Výraz "Jedenásti" teda označoval zbor apoštolov bez Judáša (porov. Sk 1,17.26), nie počet prítomných apoštolov.
Lukáš poznamenáva, že apoštoli povedali učeníkom z Emauz, že Ježiš sa zjavil Šimonovi. I keď Šimonov bolo viac, je zrejmé, že sa jednalo o apoštola Petra. To dosvedčuje aj sv. Pavol v prvom liste Korinťanom: "...že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim." (1 Kor 15,5)
Kéfas je hebrejská podoba mena Peter.
O tomto zjavení sa vzkrieseného Ježiša Petrovi nevieme nič viac. Možno Peter nechcel o tomto stretnutí rozprávať, veď ako poznamenáva evanjelista Marek, ani učeníkom z Emauz neverili.
Možno ani nemal čo viac povedať, pretože Pána len videl, ale nerozprával sa s ním. Prečo? Azda že ho ťažili výčitky svedomia, že Majstra tri razy zaprel?
Nevieme, môžeme sa len domnievať. V každom prípade, toto stretnutie malo skôr osobný charakter a zdôraznenie Petrovho primátu; nebolo cieľom tohto stretnutia vydávať verejné svedectvo o Ježišovom vzkriesení.
