Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali. (Mt 28,16-17)
Tým vrchom bol zrejme vrch Tábor, dominantný vrch Galiley.
Aj Matúš spomína pochybnosti učeníkov, ktoré sprevádzali ich radosť zo stretnutia so živým Ježišom.
Ježišove slová učeníkom, ktoré tu uvádza Matúš, sú podobné tým, čo podľa Marka povedal v Jeruzaleme pred nanebovstúpením:
Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28,18-20)
Je jasné, že evanjelistom nešlo o presné lokalizovanie miesta, kde Ježiš tieto slová povedal, ale hlavne o ich obsah.
Matúš týmito slovami končí svoje evanjelium, keďže samotné nanebovstúpenie neuvádza, poverenie apoštolov ísť do celého sveta uvádza pri tomto stretnutí.
To, že Matúš nespomína zjavenia v Jeruzaleme, ani nanebovstúpenie, ale sústredí sa na Galileu, bude mať zrejme nejaký ideový zámer, podobne ako u Lukáša, je zámerom orientácia na Jeruzalem.
V čase, keď Lukáš písal svoje evanjelium, Jeruzalem a chrám už boli zničené Rimanmi, čo znamenalo, že už i kresťania zo židovstva boli nutení odpútať sa od tohto silného náboženského symbolu.
Preto pre Lukáša v evanjeliu nebolo problémom zdôrazňovať symbol Jeruzalema, ako Mesiášovho mesta.
Matúšova situácia bola iná. On písal evanjelium zrejme v čase, keď chrám v Jeruzaleme ešte stál. Ako Žid, píšuci pre Židov, význam Jeruzalema nemusel zdôrazňovať, práve naopak musel sa vysporiadať s problémom vzťahu židovstva a kresťanstva.
Kľúč prečo nespomína ani nanebovstúpenie, nachádzame v poslednej vete jeho evanjelia: A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.
Matúšovou ideou teda je, že Ježiš je skrze pôsobenie apoštolov prítomný vo svojej Cirkvi medzi všetkými národmi stále (aj po nanebovstúpení) až do skončenia sveta.
